Zjavenie Jána je pre väčšinu kresťanov ťažkým orieškom. Pozrite si zopár vodítok, ako ku nej pristupovať alebo nepristupovať.  

Zjavenie Jána

Dnes sa pozrieme na čítanie Zjavenia Jána. Opäť budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka). 

Táto biblická kniha je súčasťou kánonu, je Božím slovom, inšpirovaná Duchom svätým, no väčšina z nás nevie, čo si s ňou počať. Ani autori Príručky si netrúfajú vysvetliť všetko, čo sa v tejto knihe píše a možno nebudú všetci čitatelia súhlasiť s ich pohľadmi. Ale minimálne ponúkajú zopár usmernení, ako k Zjaveniu Jána pristupovať alebo ako nepristupovať. Ako oni sami píšu, ku knihe Zjavenia by mal každý pristupovať predovšetkým s náležitou dávkou pokory. 

Povaha Zjavenia

Ako prvé je dôležité uvedomiť si, o aký typ literatúry ide. Zjavenie Jána v sebe spája hneď tri literárne druhy: apokalypsa, proroctvo a list. Okrem toho, jej základný typ – apokalypsa – je literárna forma, ktorá sa dnes už nepoužíva. Preto je dôležité, aby sme si vyjasnili, čo to vlastne je.

1. Zjavenie ako apokalypsa

Zjavenie Jána je predovšetkým apokalypsa. Patrí k apokalyptickým spisom, ktoré boli známe Židom a neskôr aj kresťanom v dobe ca. 200 rokov pred Kristom až 200 po Kristovi. Tie ostatné apokalypsy nie sú kánonické (nie sú zaradené v Biblii), ale spolu so Zjavením mali niektoré spoločné črty:

a) Apokalypsa sa zaoberá nadchádzajúcim súdom a spásou. Autori apokalyptických spisov sa pozerali výlučne do budúcnosti. Do doby, kedy Boh urobí radikálny koniec dejín, ktorý bude znamenať víťazstvo práva a definitívne odsúdenie zla.

b) Proroci boli v zásade Hospodinovými hovorcami, ich výpovede boli väčšinou zozbierané a zapísané. Apokalypsa je však literárne dielo. Má svoju špecifickú stavbu. Jánovi bolo povedané: "Napíš ... čo si videl" (Zj 1,19), zatiaľ čo proroci mali predovšetkým hovoriť, čo počuli alebo videli.

c) Predmet apokalypsy sa často podáva vo forme videní alebo snov a jej jazyk je tajný (má skryté významy) a symbolický. Popri tom používali apokalyptické texty prvky, ktoré im mali dodať starobylý nádych, akoby ich písali osobnosti v dávnej minulosti a zapečatil pre budúce generácie.

d) Apokalyptické obrazy sú väčšinou viac výtvorom fantázie, ako odrazom reality. Aj neapokalyptický proroci a Pán Ježiš používali symbolický jazyk, ale väčšinou pracovali s reálnymi obrazmi zo života. Fantázia v apokalyptických obrazoch nemusí byť hneď na prvý pohľad viditeľná (vieme, čo sú to šelmy, hlavy, rohy...), ale odráža sa v ich nadpozemskom prepojení.

e) Pretože ide o literárne diela, bola väčšina apokalyptických spisov štylizovaná formálne. Snažili sa deliť čas a udalosti do úhľadných balíčkov. Tiež často používali symboliku čísel.

Zjavenie Jána má všetky tieto črty apokalypsy až na jednu, a tento rozdiel je veľmi dôležitý: Zjavenie nie je pseudonymické. Ján necítil potrebu písať pod pseudonymom (viď druhá časť bodu c), dal sa čitateľom spoznať. Skrze sedem dopisov oslovil zbory v Malej Ázii, ktorých bol súčasníkom. Okrem toho mu bolo povedané: "Nezapečať prorocké slová tejto knihy, lebo určený čas je blízko!" (Zj 22,10)

2. Zjavenie ako proroctvo

Hlavný dôvod, prečo Jánova apokalypsa nie je pseudonymická, tkvie pravdepodobne v jeho vnímaní konca. Ako ste mohli čítať pri uvažovaní nad evanjeliami, Ján neočakával príchod konca niekedy v budúcnosti, ale vedel, že koniec už začal príchodom Ježiša Krista.

Na jednej strane je Zjavenie typickou apokalypsou, no zároveň je aj proroctvom pre cirkev v Jánovej dobe. Jeho kniha nemala byť zapečatená pre ďalekú budúcnosť. Bola slovom od Boha do ich súčasnej situácie. Z kapitoly o Prorokoch si možno spomeniete, že proroctvo nebolo v prvom rade o predpovedaní ďalekej budúcnosti, ale viac o slovách do prítomnosti, ktoré oznamovali obvykle v blízkej dobe prichádzajúci súd či spasenie. Zjavenie obsahuje tieto prorocké prvky aj v siedmych listoch cirkvám.

3. Zjavenie ako epištola

Toto spojenie apokalyptických a prorockých prvkov je spracované vo forme listu, poslaného siedmym zborom. Keď si prečítate napr. 1,1-4 a 22,21 uvidíte tu všetky charakteristické prvky listu. Z toho sa dá odvodiť, že Zjavenie má, podobne ako všetky epištoly, príležitostný charakter. Jeho obsah bol čiastočne ovplyvnený potrebami konkrétnych zborov, ktorým bol adresovaný. Pri jeho výklade sa preto potrebujeme pokúsiť pochopiť jeho pôvodný historický kontext. 

Dôležitosť historického výkladu

Príčinou mnohých nesprávnych, špekulatívnych výkladov Zjavenia je práve nedostatok zdravého historického porozumenia. Preto autori Príručky na tomto mieste opäť opakujú niektoré dôležité princípy historického výkladu:

1. Hľadajte pôvodný zámer pisateľa a teda aj Ducha svätého. Podobne ako pri epištolách, musíme hľadať to, čo chcel povedať apoštol Ján vtedy a tam, čomu jeho vtedajší poslucháči dokázali porozumieť. Prednosťou vtedajších poslucháčov je, že poznali svoj historický kontext a boli im známe apokalyptické diela – na rozdiel od nás. Preto potrebujeme aspoň sčasti, nakoľko dokážeme, spoznať dobu a okolnosti pôvodných poslucháčov.

2. Pretože Zjavenie je aj prorockou knihou, treba myslieť na možnosť vedľajšieho významu, inšpirovaného Duchom svätým, ktorý Jánovi a jeho poslucháčom nemusel byť vtedy zrejmý. To je však skôr úlohou výkladu pre súčasnosť, o ktorom bude reč neskôr. Najskôr sa treba zamerať na porozumenie histórii.

3. Pri každom výklade biblického textu si treba dať pozor, aby súhlasil s ostatnými časťami Písma. Platí to aj pri výklade Zjavenia, hoci tu to nie je také jednoduché. Jedna vec je rozpoznať, ako Ján novým spôsobom používa obrazy z Daniela či Ezechiela alebo vidieť analógie apokalyptických obrazov v iných biblických textoch. Nesmieme ale vychádzať z predpokladu, ako to robia niektoré vykladačské školy, že pôvodný čitatelia Zjavenia mali určite k dispozícii evanjelium Matúša alebo 1. a 2. list Tesaloničanom, a že mali z čítania týchto textov určité kľúče k porozumeniu Zjavenia. Všetky kľúče k výkladu Zjavenia by mali byť dostupné práve v Zjavení alebo v historickom kontexte pôvodných čitateľov.

4. Vzhľadom k apokalyptickej a prorockej povahe Zjavenia, nastáva pri výklade (predovšetkým jej obrazov) ešte zopár ďalších problémov:

a) Hlavným zdrojom obrazov je Starý zákon, ale Ján čerpal aj z iných apokalyptických textov, a tiež zo starovekej mytológie. Tieto obrazy, hoci pochádzajú z rôznych zdrojov, nemusia nutne znamenať presne to, čo pôvodne znamenali.

b) Apokalyptické obrazy majú niekoľko druhov. Niektoré obrazy sú stále a iné nie. Napríklad "lev" z pokolenia Júdovho sa nakoniec ukazuje byť "Baránkom" – je to jediný lev spomenutý v Zjavení. Naproti tomu výraz "žena" je v 12. kapitole pozitívnym obrazom a v 17. kapitole je naopak negatívnym obrazom. Podobne niektoré obrazy jasne ukazujú na konkrétne veci. Sedem svietnikov je zadefinovaných ako sedem cirkví a drak v 12. kapitole je satan. Mnohé obrazy sú ale veľmi všeobecné.

c) Keď Ján svoje obrazy vykladá (takýchto vyložených obrazov je v Zjavení šesť), treba sa jeho výkladov pevne držať, pretože nám môžu poslúžiť ako východiskové body pre porozumenie ostatným obrazom.

d) Jednotlivé videnia je treba chápať ako celky a neusilovať sa o alegorický výklad všetkých detailov. Videnia sa tu správajú ako podobenstvá. Videnie ako celok sa snaží niečo povedať, jeho podrobnosti sú vykreslené pre dramatický účinok alebo ako doplnenie celého obrazu, aby si čitatelia nepoplietli vzťažné body (pozrite si článok o podobenstvách).

5. A posledná poznámka: Apokalypsy všeobecne, a Zjavenie obzvlášť, len zriedka majú za účel podať detailnú a chronologickú správu o budúcnosti. Ich posolstvo takýto zámer obvykle presahuje. Predmetom Jánovho záujmu je to, že Boh má navzdory súčasnému zdaniu dejiny aj cirkev pevne v rukách. Aj keď cirkev prežíva utrpenie a smrť, v konečnom dôsledku zvíťazí v Kristovi, ktorý bude súdiť svojich nepriateľov a zachráni svoj ľud. Všetky videnia v Zjavení je treba chápať z hľadiska tohto vyššieho záujmu.

1. Historický kontext

Ako pri iných častiach Biblie, aj v prípade Zjavenia je potrebné začať rekonštrukciou situácie, v ktorej bolo napísané. Pousilujte sa prečítať si Zjavenie celé naraz, aby ste získali širšiu predstavu. Nesnažte sa všetko rozlúštiť, ale nech je pre vás dôležité samotné čítanie. Ako hovoria autori Príručky: nechajte jednotlivé videnia, nech sa prelievajú okolo vás ako vlny na pobreží, jedno po druhom, dokiaľ nezískate pre posolstvo tejto knihy cit. A pri čítaní sa pokúste zistiť a zapísať si niečo o autorovi a pôvodných čitateľoch.

Autori Príručky stručne charakterizujú hlavnú tému Zjavenia: cirkev a štátna moc sa uberajú smerom, ktorý nevyhnutne povedie k zrážke a spočiatku sa bude zdať, že štát víťazí. Ján preto cirkev upozorňuje, že má pred sebou utrpenie a smrť. Záleží mu na tom, aby sa v čase protivenstva cirkev nevzdala a jeho prorocké slová sú zároveň povzbudením, pretože Boh má všetko pod kontrolou. Kristus má kľúče od dejín a drží cirkev vo svojich rukách. Preto cirkev víťazí aj skrze smrť. Boh nakoniec vyleje svoj hnev na tých, ktorí toto utrpenie a smrť spôsobili, a tým, ktorí zostali verní, prinesie večné odpočinutie. V tomto kontexte bol vtedajším nepriateľom, ktorý bude súdený, samozrejme Rím.

Treba si všimnúť rozdiel, ktorý Ján robí medzi slovami súženie a hnev. Ak ich človek zamení, všetko dostane iný význam a stratí sa v chaose. Súženie (utrpenie a smrť) je jasnou súčasťou toho, čím vtedy cirkev prechádzala a ešte prechádzať bude. Boží hnev je na druhú stranu Jeho súd, ktorý bude vyliaty na tých, ktorí spôsobujú súženie Božiemu ľudu. Z kontextu Zjavenia je jasné, že Boží ľud nebude musieť zakúsiť hrozný Boží hnev, ktorý bude vyliaty na ich nepriateľa. No zároveň je jasné, že budú musieť prejsť súžením, ktoré im nepriateľ spôsobí. Takéto rozlíšenie je v súlade s ostatnými časťami Nového zákona.

2. Literárny kontext

Pri snahe porozumieť jednotlivým obrazom alebo videniam v Zjavení je potrebné pýtať sa, ako zapadá konkrétny obraz do celej knihy. V tomto ohľade má Zjavenie oveľa bližšie k epištolám než k Prorokom.

Prorocké knihy sú zbierkami predpovedí, ktoré nemajú vždy jasné vzájomné súvislosti alebo nadväznosť. Pri epištolách, ako si možno pamätáte, je potrebné brať do úvahy odstavce (preto je dobré zobrať do rúk preklad, ktorý je na odstavce rozdelený, napr. ekumenický). Každý odstavec tu tvorí časť celkovej argumentácie. Podobne je to aj v Zjavení, každé videnie je neoddeliteľnou súčasťou celku.

Autori Príručky tiež uvádzajú stručný prehľad celej knihy Zjavenia, ktorý si už budete musieť prečítať v samotnej Príručke.

Výklad pre súčasnosť

Problémy s výkladom knihy Zjavenia pre dnešnú dobu sa dosť podobajú problémom pri Prorokoch. Proroci hovorili o veciach, ktoré sa ešte len mali stať, ale často išlo o blízku budúcnosť, ktorá je pre nás dnes už minulosťou. Zároveň z týchto proroctiev, hoci je už väčšina z nich naplnená, aj naďalej zaznieva Božie slovo – aj pre nás dnes. Ešte vždy platí, že Boh bude súdiť tých, ktorí sa stavajú proti Nemu a proti Jeho ľudu. Zároveň Boh odmení spásou tých, ktorí Mu zostanú verní, aj keď budú na tejto zemi prechádzať utrpením a možno aj smrťou. Aj kniha Zjavenia je preto povzbudením a slovami nádeje pre Božie deti a zároveň slovami súdu pre tých, ktorí Božím deťom ubližujú. Ak by sme toto základné posolstvo nepochopili, nepochopili sme celú knihu Zjavenia.

Problém s výkladom Zjavenia pre dnešnú dobu teda nespočíva v spomenutom posolstve. Problém skôr vyplýva z povahy proroctva, z toho, že "časné" veci sú často veľmi úzko spojené s eschatologickými skutočnosťami (so skutočnosťami konca tohto veku – pozri záver článku Evanjeliá). Autori Príručky k tomu uvádzajú niekoľko rád:

1. Treba si osvojiť, že obrazy budúcnosti nie sú ničím viac, než obrazmi. Vykresľujú skutočnosť, ale nie sú skutočnosťou samotnou. Nie všetky detaily sa musia doslovne naplniť. Keď napríklad štyri poľnice oznamujú prírodné pohromy, nemôžeme automaticky predpokladať, že sa opísané pohromy doslovne tak aj udejú.

2. Niektoré obrazy, ktoré vyjadrujú istotu Božieho súdu, nemôžeme vnímať ako vyjadrenie "krátkosti času", aspoň nie z nášho obmedzeného pohľadu. Keď je reč o tom, že satan bol zvrhnutý na zem a má "krátky čas", nemusí to nutne znamenať – z nášho ľudského pohľadu – že jeho koniec príde skoro. Skôr to znamená, že má obmedzený čas – jeho pôsobenie nebude neobmedzené, ale má určený koniec.

3. Obrazy, kde je "časné" tesne spojené s "eschatologickým", by sme nemali vnímať akoby prebiehali súčasne – aj keď pôvodný čitateľ ich takto mohol chápať (pozri článok Proroci). Musíme si dávať pozor, aby sme príliš veľa času nestrávili špekulovaním, ako by mohli súčasné udalosti zapadať do obrazov v Zjavení. Zjavenie Jána nebolo zamýšľané ako zdroj podrobností o závere dejín.

4. Pravdepodobne mnohé obrazy zo Zjavenia majú svoj druhý význam, ktorý sa má ešte len naplniť, nedostali sme ale žiaden kľúč k tomu, ako ich rozlúštiť. Preto sa o to nesnažme za každú cenu.

5. Obrazy, ktoré boli zamýšľané ako úplne eschatologické, je nutné chápať rovnakým spôsobom aj dnes. Tak ako úvodné slovo Biblie hovorí o stvorení sveta, záver Biblie hovorí o konci sveta. Aj keď máme pochybnosti o detailoch, ako sa to všetko naplní, jedna vec vyplýva zo Zjavenia celkom isto – že Boh má všetko v rukách a pod kontrolou, že všetko vykoná v pravý čas a svojím spôsobom. Táto istota by nám rovnako, ako pôvodným poslucháčom, mala byť varovaním i povzbudením.

To je všetko ku knihe Zjavenia Jána. Celkom na záver tohto seriálu sa pozrieme na niekoľko rád, ako si vybrať dobrý biblický komentár. 

Autor: Jana Čížová / 09.02.2022
Téma: Život kresťana / Čítanie Biblie