Starozákonné príbehy sú súčasťou širšieho rozprávania o dejinách Izraela, ktoré je súčasťou základného rozprávania o Božom stvorení a jeho vykúpení.

Čo je to rozprávanie

Opäť budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka). Tentoraz to bude o čítaní starozákonných príbehov. Najskôr si ujasníme, čo je to rozprávanie. Je to opis udalostí, ktoré vo všeobecnosti môžu byť reálne alebo aj vymyslené. 

1. Biblické rozprávanie

Biblické rozprávania nám sprostredkúvajú reálne udalosti, teda to, čo sa v histórii skutočne odohralo, no majú aj oveľa hlbší význam. Majú nám ukázať, ako Boh pôsobí vo svete a uprostred svojho ľudu. Ukazujú nám, aký Boh je, pomáhajú nám Ho pochopiť a oceniť. Nájdeme v nich aj mnohé poučenia pre život.

Všetky rozprávania majú zápletku a postavy (ľudia, zvieratá, rastliny, atď.). Starozákonné rozprávania však majú zápletky, ktoré sú súčasťou jedného veľkého zvláštneho deja, a majú zvláštne typy postáv, z ktorých najzvláštnejší je sám Boh.

2. Tri roviny rozprávania

Biblické rozprávania majú v sebe tri roviny. Vrchnou rovinou je celkový Boží plán, uskutočňovaný skrze Jeho stvorenie. Kľúčovými zápletkami v tejto rovine sú samotné stvorenie, pád ľudstva, moc a všadeprítomnosť hriechu, potreba vykúpenia, Kristovo vtelenie a obeť.

Kľúčové prvky prostrednej roviny sa sústreďujú okolo Izraela: povolanie Abraháma, ustanovenie abrahámovského rodu, zotročenie Izraela v Egypte, Božie vyslobodenie zo zajatia a dobitie zasľúbenej zeme, časté hriechy a narastajúce nevernosť Izraela, Božia trpezlivá ochrana a naliehanie na nich, konečná skaza severného Izraela a potom Judska, obnova svätého ľudu po návrate zo zajatia.

A potom je tu spodná rovina. Tu sú tie stovky jednotlivých malých príbehov, ktoré spoločne vytvárajú prvé dve roviny: napr. ako Jozefa jeho bratia predali karaváne smerujúcej do Egypta, ako Gedeón pochyboval o Bohu a skúšal Ho pomocou rúna, atď.

Treba si pozorne všímať, že každé starozákonné rozprávanie (spodná rovina) je prinajmenšom súčasťou širšieho rozprávania o dejinách Izraela (prostredná rovina), ktoré je potom súčasťou základného rozprávania o Božom stvorení a jeho vykúpení (vrchná rovina).

Ak nebudeme brať do úvahy, akú rolu hrajú jednotlivé príbehy v rámci dvoch vyšších rovín, ochudobníme ich o to, čo im právom patrí. Na samostatnom štúdiu jednotlivých príbehov nie je nič zlé. Naopak, je to veľmi žiaduce. Aby sme im však plne porozumeli, musíme si daný príbeh zasadiť do širšieho kontextu.

3. Čo rozprávanie nie je

1. Starozákonné rozprávanie, to nie sú len príbehy o ľuďoch, ktorí žili v starozákonných dobách. Sú to predovšetkým príbehy o tom, ako s týmito ľuďmi jednal Boh.
2. Starozákonné rozprávania nie sú alegórie, či príbehy plné skrytých významov. Môžu však obsahovať prvky, ktoré nie je ľahké pochopiť. Aj keď sa dočítame o tom, čo Boh urobil, nie vždy sa dočítame aj to, ako a prečo to urobil. Inými slovami: rozprávania neodpovedajú na všetky naše otázky o danom probléme. Podávajú nám len časť z celkového obrazu toho, čo Boh koná v dejinách. Musíme sa naučiť uspokojiť sa s týmto obmedzením a pribrzdiť svoju zvedavosť. Inak sa budeme tak usilovne snažiť čítať medzi riadkami, že budeme do príbehov vnášať to, čo tam nie je a robiť alegóriu z toho, čo sú v skutočnosti historické záznamy.
3. Starozákonné rozprávania nás nevyučujú vždy priamo. Často nám umožňujú zástupne prežívať udalosti a zážitky, namiesto toho, aby sme sa o istých veciach dozvedali len teoretickým podaním. Starý zákon predstavuje pre každého kresťana jeho duchovné dejiny. V tom najlepšom a najpraktickejšom zmysle slova nám Boh umožňuje sledovať udalosti, ktoré nechal prebehnúť v dávnych dobách. On podnietil mužov a ženy, aby ich zapísali presne tak, ako ich chcel mať zapísané.
4. Každý jednotlivý príbeh či udalosť v rámci rozprávania nemusí mať svoje vlastné ponaučenie. Jednotlivé zložky rozprávania nie je možné od seba oddeľovať, akoby každý výrok, každá udalosť mohla mať nezávisle na ostatných svoje vlastné posolstvo. V skutočnosti aj v pomerne dlhých rozprávaniach môžu všetky zložky spoločným pôsobením prinášať čitateľovi jedinú hlavnú myšlienku. Rozprávanie je potrebné hodnotiť ako celok.

Na čo nezabúdať pri výklade

Autori Príručky uvádzajú niekoľko vecí, ktoré je dobré mať pri výklade rozprávania na pamäti:

1. Starozákonné rozprávania obvykle neobsahujú priame formulácie biblického učenia.
2. Starozákonné rozprávania obvykle ilustrujú učenie sformulované v inej časti Biblie.
3. Rozprávania zaznamenávajú, čo sa stalo – nie nutne čo sa malo stať alebo čo by sa malo diať vždy. Nie každé rozprávanie teda obsahuje jasné a samostatné poučenie.
4. To, čo ľudia v rozprávaniach robia, pre nás nemusí byť nutne dobrým príkladom. Často je tomu práve naopak.
5. Väčšina postáv v starozákonných rozprávaniach má ďaleko od dokonalosti a to isté platí aj o ich konaní.
6. Nie vždy sa na konci rozprávania dočítame, či to, čo sa stalo, bolo dobré alebo zlé. Očakáva sa od nás, že to budeme schopní posúdiť na základe toho, čo nás už Biblia priamo a kategoricky na iných svojich stránkach naučila.
7. Všetky rozprávania sú selektívne a neúplné. Nie sú v nich vždy uvedené všetky dôležité detaily. Je v nich obsiahnuté iba to, čo Bohom inšpirovaný autor považoval za dôležité, aby sme vedeli.
8. Rozprávania neboli písané ako odpoveď na všetky naše otázky. Majú svoje zvláštne a konkrétne ciele. Zaoberajú sa len určitými otázkami a ostatné ponechávajú ďalším textom, kde sú spracované iným spôsobom.
9. Rozprávania môžu vyučovať buď zjavne (jasným formulovaním niečoho), alebo skryto (jasným poukázaním na niečo bez toho, že by to bolo vyslovené).
10. V konečnom dôsledku je hlavnou postavou všetkých biblických rozprávaní sám Boh.

Praktický príklad

Ako praktický príklad si autori Príručky zvolili príbeh o Jozefovi z knihy Genesis (kapitoly 37 a 39 – 50) a rozprávanie o Rút.

Na Jozefovom príbehu poukazujú napr. na 10. bod: hlavným hrdinom tu nie je Jozef, ale predovšetkým Boh. Je to informácia napísaná priamo, zjavne. Nájdeme ju vo viacerých veršoch: Gen 39,2-3.5.21; 40,8; 41,16.25.32.38-39.51-52; 42,28; 43,14.23; 45,5-9; 46,2-4 a 50,20.24.

Ak by sme hľadali v príbehu nejakú inú hlavnú postavu, posunuli by sme ťažisko príbehu a odviedli pozornosť od toho hlavného: od Božieho zvrchovaného riadenia udalostí a Božieho plánu nielen s Jozefom, ale s celým Izraelským národom. Pretože "malý" Jozefov príbeh zapadá do vyššej roviny – do príbehu Izraela (45,5-7; 46,2-4 alebo 50,24). Tento príbeh nie je o tom, ako sa Jozef niekam vypracoval, ale o tom, ako Boh plnil určitý zámer so svojím národom.

V knihe Rút môžeme vidieť, ako to vyzerá, keď sa v rozprávaní poukazuje na niektoré veci skryto, bez toho, aby boli jasne vyslovené. Nebudem písať všetko, spomeniem len zopár momentov, na ktoré autori Príručky poukázali:

Spomínajú napríklad zvláštny stav mesta Betlehem. V úvode knihy sa dozvedáme, že to bolo v čase sudcov. Ak ste čítali knihu Sudcov, tak viete, aký stav bol vtedy v Izraeli. No o Betleheme sa dozvedáme z nepriamych indícií, že bol na tom pomerne dobre, čo sa týka uctievania Boha. Vidieť to napríklad v tom, ako sa ľudia navzájom zdravili alebo ako sa k sebe správali (2,4; 4,11-12.14). Jediné negatívum, ktoré sa tu spomína je, že nie všetci dodržiavali nariadenie o zbieraní klasov tak, ako by mali (2,22).

Príbeh tiež nepriamo hovorí, že Rút sa obrátila k viere v Hospodina a nebolo to len povrchné (1,17). Alebo, že Boaz bol spravodlivý, bohabojný muž, ktorý dodržiaval Mojžišovi zákon (2,3-13; 2,22; 3,10-12 a 4,9-10). A napokon, toto rozprávanie v sebe nesie informáciu, že príbeh Rút je súčasťou dejín Izraela a samotných dejín spásy. Rút bola súčasťou rodokmeňa kráľa Dávida, z ktorého vyšiel Ježiš Kristus (4,17-22).

Keď hovoríme o skrytých, nepriamych poukazoch na určité biblické pravdy alebo historické fakty, musíme mať na pamäti, že skryté neznamená tajné. Skryté znamená, že dané posolstvo v texte síce nie je priamo sformulované, ale dá sa z neho vyrozumieť a môže ho pochopiť každý, kto bude text pozorne čítať. Nejde o tajné alebo mystické posolstvo, ktoré by dokázali odhaliť len niektorí jednotlivci. Duch Svätý nechal zapísať veci, ktoré majú byť k úžitku všetkým, len treba pozorne čítať. Preto vynášajme zo starozákonných príbehov len to, čo v nich naozaj je a nevytvárajme nové príbehy.

Časté chyby pri výklade

Autori Príručky ešte pripájajú zopár upozornení na chyby, ktorých sa pri výklade treba vyvarovať. K týmto chybám dochádza často preto, že sme pri štúdiu Biblie netrpezliví a nečítame dostatočne pozorne. Vnášame do biblických textov vlastné predstavy namiesto toho, aby sme pátrali po tom, čo nám chce povedať Boh. Alebo chceme nájsť za každú cenu odpovede na otázky našich vlastných životov, vlastných situácií na miestach, ktoré k takýmto situáciám nič nehovoria.

Tu je zopár častých chýb pri výklade starozákonných rozprávaní:

1. Hľadanie inotajov. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na jasný význam, niektorí posúvajú text do roviny obrazu s nejakým iným, obrazným významom. Písmo má aj takéto časti (napr. Ezechiel 23 alebo Zjavenie Jána), ale nie všetky sú také.
2. Vytrhávanie z kontextu. Neberieme do úvahy historický a literárny kontext a príbeh ako celok. Sústredíme sa len na malé časti z príbehu, ktoré ale nemusia mať vždy samostatný význam.
3. Selektívny prístup. To je podobná chyba, ako vytrhávanie z kontextu. Je to uprednostňovanie niektorých častí textu, zatiaľ čo iné sú prehliadané, vynechávané.
4. Nesprávne spájanie. Ide o spájanie rôznych úlomkov textu z rôznych častí príbehu, na základe čoho sa vyvodzuje nejaké poučenie, aj keď v samotnom príbehu dané prvky priamo spojené nie sú. To je tiež rizikový spôsob výkladu, ktorý môže čitateľa zaviesť na nesprávnu stopu.
5. Zmenená formulácia. Keď prvotný význam textu ľudí príliš neosloví alebo nehovorí to, čoby chceli počuť, majú niektorí sklon upraviť si formuláciu textu tak, aby im bol príťažlivejší. To tiež môže zaviesť na scestie alebo to môže význam textu príliš zúžiť, ochudobniť.
6. Spoliehanie sa na mimokánonickú autoritu. Niektorí ľudia používajú pri štúdiu Biblie nejaký špeciálny mimobiblický kľúč (nejakú ľudskú náuku alebo knihu, ktorá o sebe tvrdí, že vie odhaliť v Biblii tajné veci...). Obvykle takto pracujú sekty, ktoré potrebujú k Biblii nejakú ďalšiu rovnocennú alebo ešte vyššiu autoritu.

Nenapodobňuj všetko

Celkom na záver ešte jedno varovanie pri čítaní starozákonných rozprávaní:

Nebuďte čitateľmi Biblie, ktorí mechanicky napodobňujú všetko, o čom si prečítajú. 

Žiadne starozákonné rozprávanie nebolo napísané priamo o vás. Vy sa z týchto rozprávaní môžete veľa naučiť, ale nikdy si nemôžete myslieť, že od vás Boh očakáva presne totožné veci, aké robili postavy v Biblii, alebo že sa vám stane presne to, čo sa stalo im. To, že niekto v Biblii niečo urobil, ešte neznamená, že máte povolenie alebo povinnosť urobiť to isté.

Rozprávania sú pre nás cenné tým, že veľmi živo ukazujú Božie konanie v našom svete a Jeho princípy. Tým nás mnohému učia, ale nepodávajú nám súhrnný obraz, ako sa majú novozákonní kresťania správať a žiť. Na to sa musíme obrátiť na iné časti Písma. Našou úlohou nie je všetko napodobňovať, ale počúvať, k čomu nás Písmo skutočne volá. 

Nabudúce sa presunieme opäť do Nového zákona, konkrétne do knihy Skutky apoštolov. Ako potom uvidíte, tento presun nie je náhodný.

Autor: Jana Čížová / 21.09.2020
Téma: Život kresťana / Čítanie Biblie