Skutky apoštolov opisujú dejiny prvej cirkvi. Ale sú aj modelom, podľa ktorého sa má správať cirkev na každom mieste v každom čase?  

Úskalia Skutkov

Po starozákonných príbehoch sa presunieme opäť do Nového zákona, konkrétne ku knihe Skutky apoštolov a tento presun nie je náhodný. Opäť budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).

Skutky apoštolov sú na tom veľmi podobne ako starozákonné rozprávania. Je to opis reálnej histórie a platí pre ne takmer všetko z článku o starozákonných príbehoch. Napriek tomu väčšina kresťanov nečíta knihu Skutkov tak isto ako napr. knihu Sudcov či Samuelove knihy...

O starozákonných príbehoch len zriedka uvažujeme ako o zdroji biblických vzorov pre náš novozákonný život. No Skutky apoštolov bežne čítame týmto spôsobom. A práve v tom spočíva náš problém s výkladom tejto knihy pre dnešnú dobu. Rôzni ľudia majú od tejto knihy rôzne očakávania (niekto v nej hľadá históriu cirkvi, niekto model pre dnešnú cirkev a pre život kresťana...), čo môže viesť k selektívnemu čítaniu: niektorým pasážam sa venuje väčšia pozornosť na úkor iných.

Autori Príručky chcú preto čitateľom pomôcť správne pristupovať k tejto biblickej knihe, nájsť Lukášov pôvodný zámer, s ktorým túto knihu písal a klásť si pri jej čítaní nové druhy otázok.

Skutky apoštolov ako dejiny

Väčšina doporučení k historickému výkladu, o ktorých sme si hovoril pri starozákonných rozprávaniach, platí aj pri Skutkoch. Treba tu však doplniť, že Lukáš (autor Skutkov) bol pohan a jeho Duchom Svätým inšpirované rozprávanie je zároveň skvelým príkladom helenistickej historiografie. Takýto zápis dejín nebol písaný len kvôli zachovaniu historických záznamov. Skôr bol písaný pre povzbudenie či pobavenie (t.j. ako dobré čítanie), a zároveň s cieľom informovať, poskytnúť mravné poučenie, alebo predložiť apologetické pojednanie (obhajoba kresťanskej náuky).

Lukášove dve knihy (evanjelium Lukáša a Skutky) do tohto typu zapisovania dejín dobre zapadajú. Pri ich historickom výklade nestačí len otázka typu: Čo sa stalo? Potrebná je aj ďalšia otázka: Aký cieľ svojím rozprávaním Lukáš sledoval?

Druhá spomenutá otázka je veľmi dôležitá. Ak sa preukáže, že Lukášovým cieľom v knihe Skutkov bolo stanoviť vzor pre cirkev vo všetkých dobách, potom sa tento vzor určite stane normou – tým, čo Boh požaduje od všetkých kresťanov za akýchkoľvek podmienok. Ak však bolo Lukášovým zámerom niečo iné, potom bude aj prenos knihy Skutkov do súčasnej doby odlišný.

Zistiť Lukášov skutočný zámer je však pomerne náročné. Sčasti preto, lebo nevieme, kto presne bol Teofil (ktorému túto knihu Lukáš adresoval). A tiež preto, že Lukáš, ako sa zdá, mal mnoho rôznych záujmov.

Najskôr čítanie

Kým sa pustíme do podrobnejšieho skúmania, knihu Skutkov je potrebné najskôr prečítať – najlepšie celú naraz. Pri čítaní si všímajte veci ako napríklad: kľúčoví ľudia a miesta, opakujúce sa motívy (čo Lukáša naozaj zaujíma?) a prirodzené rozdelenie knihy. Potom sa vráťte a letmo si prejdite text znova, aby ste si mohli zaznamenať jednotlivé body a citáty k nim. A nakoniec si položte otázku: Prečo Lukáš napísal túto knihu?

Rozdelenie a obsah Skutkov

Skutky sa dajú rozdeliť viacerými spôsobmi.

Môžeme ich rozdeliť podľa Lukášovho záujmu o Petra (kapitoly 1-12) a Pavla (kapitoly 13-28).

Alebo z hľadiska zemepisného šírenia evanjelia (1-7 Jeruzalem, 8-10 Samária a Judsko, 11-28 "koniec zeme").

Alebo si knihu Skutkov rozdelíme do šiestich blokov podľa zhrňujúcich výrokov vo veršoch 6,7; 9,31; 12,24; 16,4; a 19,20. Zdá sa, že sa v týchto bodoch rozprávanie vždy na chvíľu zastaví a následne sa začne odvíjať novým smerom. Autori Príručky sa podrobnejšie venujú práve tomuto rozdeleniu Skutkov.

1. Odsek 1,1-6,7 zahŕňa popis prvotnej cirkvi v Jeruzaleme, prvé kázne, spoločný život v rámci cirkvi, jej rast a počiatočný odpor voči nej. Môžeme si všimnúť, že všetko je tu židovské, vrátane kázní, odporu a aj toho, že prví veriaci naďalej udržujú zväzky s chrámom a synagógami. Tento blok končí rozprávaním, ktoré naznačuje, že sa medzi grécky a aramejsky hovoriacimi veriacimi objavila nejednota.
2. 6,8-9,31 je opisom prvého zemepisného rozšírenia Židov či skoro-Židov (Samaritáni a prozelyti) do diaspory, ktorého nositeľmi boli helenisti (grécky hovoriaci kresťania z radov Židov). Sem Lukáš zahrnul aj obrátenie Pavla. Kľúčom k tomuto počiatočnému rozšíreniu je Štefanova mučenícka smrť.
3. 9,32-12,24 opisuje prvé nesenie evanjelia k pohanom. Kľúčom je tu obrátenie Kornélia, ktoré je opakované dvakrát. Patrí sem aj príbeh cirkvi v Antiochii, kde sa teraz helenisti cieľavedome podieľali na obrátení pohanov.
4. 12,25-16,5 obsahuje opis zemepisného šírenia evanjelia do pohanského sveta, teraz už s Pavlom ako hlavnou postavou. Židia v tomto čase bežne odmietajú evanjelium, pretože zahrňuje pohanov. Cirkev sa stretáva na porade a svojich bratov a sestry z pohanov neodmieta, ani im neukladá židovské náboženské požiadavky. Toto potom slúži ako kľúč k plnému rozšíreniu evanjelia medzi pohanov.
5. 16,6-19,20 je popisom ďalšieho, ešte západnejšieho šírenia evanjelia do pohanského sveta, tentokrát do Európy. Židia evanjelium opakovane odmietajú, zatiaľ čo pohania ho prijímajú.
6. 19,21-28,30 zahŕňa popis udalostí, ktoré Pavla aj s evanjeliom privádzajú do Ríma. Veľká pozornosť sa tu venuje výsluchom Pavla, kde je trikrát vyhlásený za nevinného z akéhokoľvek zločinu.

Úloha Ducha Svätého

Keď si budete čítať knihu Skutkov, autori Príručky upozorňujú na jeden dôležitý fakt – treba si všímať prácu Ducha Svätého. Ak budete čítať pozorne, uvidíte, že pri každom kľúčovom dianí a každej kľúčovej postave hrá Duch Svätý hlavnú úlohu. Podľa Lukáša sa šírenie evanjelia a napredovanie cirkvi neodohrávalo na základe ľudského plánu. Stalo sa to preto, že to chcel Boh, a že to Duch Svätý vykonal. To mi pripomenulo jeden z bodov, uvedených pri starozákonných rozprávaniach – že hlavnou postavou v biblických príbehoch je nakoniec vždy sám Boh.

Lukášov zámer

Nájsť Lukášov zámer, s ktorým písal knihu Skutkov, nie je vôbec jednoduché. Musíme si dať pozor, aby sme neurobili unáhlené závery. Autori Príručky sa pri hľadaní Lukášovho zámeru opierajú o viacero faktov.

1. Misia s Duchom Svätým

Zdá sa, že kľúčom k pochopeniu Skutkov je Lukášov záujem o Duchom Svätým vedené šírenie evanjelia od jeruzalemských počiatkov k tomu, že sa stalo celosvetovým javom, kde prevládali pohania. Na základe vnútorného usporiadania knihy je jasné, že k Lukášovým záujmom nesporne patrí misia medzi pohanmi a úloha Ducha Svätého v nej. Tento záujem o smerovanie evanjelia dokladajú aj fakty, o ktoré sa Lukáš nezaujíma:

1. Nezaujímajú ho životy apoštolov, tj. ich životopisy. Jediným z nich, o ktorého konci sa niečo dozvedáme, je Jakub (12,2). Peter sa po tom, ako je šírenie evanjelia medzi pohanov uvedené do pohybu, stráca zo scény – s výnimkou 15. kapitoly, kde potvrdzuje správnosť misie medzi pohanmi.
2. Takmer vôbec sa nezaujíma o cirkevnú organizáciu a zriadenie. Nehovorí napríklad nič o tom, prečo alebo ako prešla cirkev od vedenia Petra k vedeniu Jakuba, Ježišovo brata (12,17; 15,13; 21,18). Ani nám nevysvetľuje, ako boli organizované miestne zbory, uvádza len toľko, že boli ustanovení starší (14,23).
3. Okrem šírenia evanjelia v priamej línii z Jeruzalema do Ríma tu o žiadnom inom nie je zmienka. Nie je tu ani slovo o Kréte (Tít 1,5), Ilýrii (Rim 15,19) či o Ponte, Kapadócii a Bitýnii (1 Pt 1,1), nehovoriac o expanzii cirkvi na východ smerom k Mezopotámii či južne do Egypta.

Toto všetko dohromady nám hovorí, že dejiny cirkvi sami o sebe jednoducho neboli dôvodom, prečo Lukáš túto knihu napísal.

2. Bez jednotného modelu

Nezdá sa ani, že by Lukášovi išlo o ustanovenie nejakých štandardov – aby všetko uviedol do jednotného systému. Keď popisuje jednotlivé obrátenia, obvykle sú tu prítomné dva prvky: krst vodou a dar Ducha. Tie však môžu byť opísané aj v opačnom poradí, pri čom kladenie rúk tu buď spomenuté je alebo nie je. O hovorení jazykmi sa tu buď píše alebo nepíše. A len sotva je tu nejaká zmienka o pokání. Podobne Lukáš nehovorí, ani nenaznačuje, že pohanské cirkvi viedli podobný spoločný život ako cirkev v Jeruzaleme (2,42-47 a 4,32-35).

Takáto rôznorodosť pravdepodobne znamená, že tu Lukáš nepredkladá žiaden konkrétny model, ktorý by mal slúžiť ako výlučný model kresťanských skúseností alebo cirkevného života. Znamená to, že by tieto Lukášove rozmanité príbehy nemohli povedať niečo aj nám dnes? Nie nutne. Prvoradou otázkou však je: Čo sa Lukáš snažil povedať svojim prvým čitateľom?

3. Celkový obraz

Napriek tomu autori Príručky veria, že Lukáš mal s väčšinou knihy Skutkov úmysel, aby slúžila ako model. Nie však ako model konkrétnych vecí, ale skôr ako celkový obraz.

Z toho, ako ho Boh viedol pri zostavení tejto knihy, je pravdepodobné, že toto víťazné, radostné a postupujúce šírenie evanjelia, obdarené mocou Ducha Svätého a vedúce k zmene životov, môžeme chápať ako Boží zámer pre pokračujúcu cirkev. A práve preto, že je to Božím zámerom, nič Mu v tom nemôže zabrániť – ani Sanhedrin (židovský najvyšší súd za nadvlády Rimanov) alebo synagóga, ani nejednotnosť či úzkoprsosť, ani väzenie či spiknutie.

Lukáš chcel pravdepodobne povedať, že cirkev by mala byť ako kresťania vystupujúci v Skutkoch – nie však podľa nejakého konkrétneho modelu, ale skôr v zmysle šírenia evanjelia s mocou Ducha svätého. 

Historický pohľad

Povedali sme si niečo o všeobecných vodítkach pri čítaní knihy Skutkov. Hovorili sme o jej prirodzenom rozdelení a hľadali sme Lukášov zámer, s akým túto knihu napísal. A teraz sa pozrieme na historické pozadie knihy Skutkov. Autori Príručky ponúkajú čitateľom príklad historického sondovania do knihy Skutkov na dvoch vybraných textoch. Nebudem opisovať všetko, len zopár bodov na ukážku.

1. Prvá ukážka

Autori Príručky si vybrali text zo Skutkov 6,1-7. Ako vždy, treba si text opakovane a pozorne prečítať. V pamäti (alebo tu na webe) sa vráťte k zásadám pri čítaní epištol. Tak, ako pri epištolách, aj tu si treba dať pozor na kontext – historický aj literárny.

V rámci literárneho kontextu si treba položiť otázky: 

1. Čo je hlavnou myšlienkou tohto rozprávania?
2. Akú úlohu hrá v celkovom príbehu knihy Skutkov? 
3. Prečo ho sem Lukáš začlenil?

Príbeh, o ktorom teraz uvažujeme, slúži ako záver prvého bloku knihy Skutkov (1,1 – 6,7) a zároveň ako premostenie k druhému bloku (6,8-9,31). V prvom bloku nám Lukáš ukazuje život prvej cirkvi a jej rast v Jeruzaleme. Náš príbeh má oba tieto rysy. Poukazuje ale aj na prvé napätie vo vnútri cirkvi – na napätie, ktoré vychádzalo z tradičných deliacich čiar medzi jeruzalemskými Židmi (aramejsky hovoriacimi) a Židmi z diaspóry (grécky hovoriacimi).

V tomto bode prichádza na rad historický kontext. K správnemu pochopeniu historického kontextu budeme v prípade Skutkov potrebovať aj iné zdroje. Autori Príručky si prešli zopár komentárov a slovníkov a poznamenávajú k nášmu príbehu niekoľko dôležitých vecí:

Helenisti boli grécky hovoriaci Židia, čiže Židia z diaspóry, ktorí teraz žili v Jeruzaleme. Mnohí z nich sa do Jeruzalema vrátili v neskoršom veku, aby tu mohli zomrieť a byť pochovaní na vrchu Sion. Pretože nepochádzali z Jeruzalema, ich vdovy nemali žiaden pravidelný príjem na svoju obživu.

Z verša 6,9 vyplýva, že helenisti mali svoju vlastnú synagógu, kde sa hovorilo po grécky a patril sem Štefan aj Saul (ktorý bol z Tarzu, čo je mesto v grécky hovoriacej Cilícii). 6. kapitola Skutkov hovorí o tom, že prvotná cirkev mala v tejto synagóge značný vplyv. Všimnite si zmienku, že tam mali "svoje vdovy". Že všetkých sedem vybraných mužov, ktorí sa mali o ne postarať, malo grécke mená. A tiež, že prvý veľký odpor voči cirkvi prichádza práve z tejto synagógy. Za povšimnutie stojí aj to, že títo siedmi muži neboli výlučne služobníci pri stoloch, ale zároveň aj hlásatelia evanjelia (viď Štefan a Filip).

V odseku 6,8-8,1 sa Lukáš zameriava na jedného zo siedmych ako na kľúčovú postavu pri prvom prenikaní evanjelia mimo Jeruzalem. Hovorí nám, že Štefanova mučenícka smrť má práve tento výsledok (8,1-4). V tomto texte by sme si mali všimnúť, ako veľmi bolo dôležité grécky hovoriace spoločenstvo kresťanov v Jeruzaleme pre Boží plán. Spočiatku boli v Jeruzaleme, ale kvôli prenasledovaniu museli z Jeruzalema preč a keďže tam aj tak neboli doma, jednoducho išli a šírili Božie slovo v ostatných častiach Judska a Samárie.

2. Druhá ukážka

Ako druhú ukážku si autori Príručky vybrali rozprávanie z odseku 8,1-25, ktoré je prepojené s naším prvým príbehom. Opäť treba začať jeho pozorným čítaním.

Tento príbeh nám hovorí o šírení evanjelia mimo Jeruzalem, konkrétne o Filipovej službe v Samárii, ktorú sprevádzali zázraky. Vďaka týmto zázrakom uverilo množstvo Samaritánov, vrátane Šimona, ktorý sa venoval mágii.

Zdalo by sa, že Filip tu koná samostatne, nezávisle od jeruzalemskej cirkvi. Že helenisti sa odpojili a konali na vlastnú päsť, založili si vlastné hnutie. Ale Lukáš nám ukazuje a potvrdzuje (a pre pôvodných čitateľov to zrejme bola dôležitá informácia), že cirkev zostávala spojená. Svedectvom o tom môže byť zadržanie prijatia Ducha Svätého, pokým neprišli do Samárie apoštolovia Peter a Ján, ktorí akoby potvrdili Filipovo konanie. (Alebo išlo skôr o zadržanie vonkajších prejavov Ducha Svätého, pretože z iných častí Biblie vieme, že bez prítomnosti Ducha nie je možné byť kresťanom a títo Samaritáni sa kresťanmi stali evidentne skôr, ako tam Peter a Ján dorazili).

Zaujímavou postavou je tu aj Šimon, ktorý si chcel kúpiť moc, aby mohol kladením rúk dávať Svätého Ducha. Z mimo biblických zdrojov sa dozvedáme, že táto postava bola neskôr spojená s gnostikmi a s odporom voči kresťanom. Lukáš sem toto rozprávanie pravdepodobne zaradil preto, aby svojím čitateľom ukázal, že takýto človek, hoci sa nechal pokrstiť a stýkal sa s cirkvou, nedostal súhlas od apoštolov. Viac podrobností si o týchto veciach už musíte pozrieť priamo v Príručke.

Prenos do súčasnosti

Po krátkej ukážke historického bádania sa presunieme k výkladu knihy Skutkov do súčasnosti. Ako môžu jednotlivé príbehy z tejto knihy poslúžiť dnešnej cirkvi? Obsahuje kniha Skutkov okrem historických príbehov aj vyjadrenia, ktoré by sa mohli stať normou pre kresťanov všetkých čias? A ako ich rozpoznať? Autori Príručky k tomu ponúkajú niekoľko všeobecných a niekoľko špecifických princípov.

1. Všeobecné zásady

Dogmatické (vieroučné) tvrdenia z Písma sa dajú rozdeliť do troch kategórií:

1. kresťanská teológia (čomu kresťania veria)
2. kresťanská etika (ako by sa kresťania mali správať)
3. kresťanský život alebo prax (čo by kresťania mali robiť)

Každá z týchto kategórií sa potom ešte delí do dvoch rovín:

• primárne tvrdenia (odvodené od priamych vyjadrení v Písme)
• sekundárne tvrdenia (odvodené od nepriamych vyjadrení v Písme)

Na prvý pohľad to vyzerá zložito, ale môže to poslúžiť ako pomôcka k vyselektovaniu vecí, ktoré si z Písma môžeme (alebo skôr musíme) zobrať aj pre dnešnú dobu, a ktoré sa až tak doslovne do dnešnej doby preniesť nedajú (resp. sa z nich nedá urobiť jednoznačné dogmatické tvrdenie, platné pre kresťanov všetkých čias).

V Príručke by ste si o tom prečítali podrobne, ja sa to pokúsim len stručne zhrnúť:

Trebárs v kategórii 1 (kresťanská teológia) nájdeme primárne tvrdenia ako napríklad: Boh je jeden, Boh je láska, všetci zhrešili, Kristus zomrel za naše hriechy, atď. No a potom sú tu aj sekundárne tvrdenia, ktoré nie sú jasne vyslovené, ale dajú sa z biblického textu odvodiť. Tým samozrejme autori Príručky nehovoria, že sekundárne tvrdenia nie sú dôležité, často nám práve oni podopierajú alebo dokresľujú tvrdenia, ktoré sú primárne. Avšak stavať dogmatiku na sekundárnych tvrdeniach je problematické a vyžaduje si opatrnosť.

Napríklad tvrdenie, že Pamiatka Pánova má byť v cirkvi pokračujúcou praxou až do dnešných čias, je tvrdenie primárne – jasne vyslovené Pánom Ježišom. Ale forma, akou sa má realizovať, už medzi primárne tvrdenia nespadá. Forma, akou slávime túto Pamiatku, už nevychádza z jasného primárneho tvrdenia (nariadenia), ale z historických príkladov, ktoré nachádzame opísané v Písme.

Takže, aby som sa dostala k tomu podstatnému: Keď uvažujeme o knihe Skutkov a prenose jej slov do dnešnej doby, pohybujeme sa prevažne v kategórii číslo 3 (kresťanský život v praxi). A väčšina vecí, ktoré tu z kresťanského života prvej cirkvi nachádzame, spadá do tvrdení sekundárnych – teda nie priamo nariadených, ale nepriamo vyplývajúcich z opisu praktických príkladov. 

Autori Príručky sa prikláňajú k tomu, že záväzné Božie slová alebo nariadenia treba hľadať predovšetkým v primárnych tvrdeniach. To je obzvlášť dôležité pri výklade historických príbehov, medzi ktoré spadá aj kniha Skutkov. K tomu je vždy treba dbať na zámer pôvodného pisateľa.

Ako sme si už v predchádzajúcom článku povedali, Lukášovým zámerom pri písaní knihy Skutkov bol pravdepodobne celkový model cirkvi – aby bola misijne orientovaná, radostná a zmocnená Duchom Svätým.

Ale čo s konkrétnymi podrobnosťami v Lukášových príbehoch? Majú svoj samostatný význam? Autori Príručky sa domnievajú, že tieto príbehy majú svoj význam predovšetkým v kontexte celej knihy, predovšetkým ako celok. Ak by sme totiž išli do podrobností, našli by sme nejednotnosť v rôznych detailoch, a tiež chýbajúce dieliky do skladačky, čo sme si už spomínali vyššie (napr. meniace sa poradie krstu a prejavenia sa Ducha Svätého, chýbajúce pokánie pri znovuzrodení, atď.).

Neznamená to však, že jednotlivé príbehy nám nemajú čo povedať, ale stavať na nich dogmy – jednoznačné, záväzné vyhlásenia o kresťanskej praxi pre dnešok – je prinajmenšom diskutabilné.

2. Špecifické zásady

No a potom autori Príručky prikladajú niektoré špecifické zásady pri výklade biblických historických príbehov pre dnešnú dobu.

1. Pravdepodobne nie je opodstatnené používať historické príbehy, resp. praktické príklady správania sa biblických postáv, ako presnú šablónku pre konanie v dnešnej dobe.
   
   Napríklad Gedeonovo rúno – Boh sa milostivo sklonil ku Gedeonovej nedostatočnej viere, to však neznamená, že je to šablónka aj pre naše konanie. Ak tento spôsob aj dnes nejaké Božie dieťa využije, neznamená to, že sa Boh nemôže opäť milostivo k tomu skloniť. Ale nikde nečítame povzbudenie, že by to mala byť bežná prax, že by sme dostali oprávnenie konať tak, ako konal Gedeon.
   
   
2. Biblické príbehy však môžu mať ilustratívnu alebo modelovú hodnotu aj pre neskoršie obdobia. V Novom zákone nachádzame príklady, kedy novozákonné postavy využívali modely konania zo Starého zákona.
   
   Apoštol Pavol napríklad použil niektoré starozákonné príbehy ako varovanie pre jeho súčasníkov (1Kor 10,1-13), alebo Pán Ježiš použil príklad Dávida, aby ospravedlnil konanie učeníkov v sobotu (Mk 2,23-28). To však neznamená, že by tu Pán Ježiš povolil, aby sa takto ľudia začali bežne správať. Nič také tu Pán Ježiš nehovorí. Skôr tu chcel ilustrovať určitý princíp týkajúci sa soboty, nie nabádať na doslovné napodobňovanie starozákonného diania.
   
   Autori Príručky upozorňujú, že na to, aby sa historický príklad dal použiť ako norma pre dnešné konanie, je potrebné, aby sa o predmetnom princípe hovorilo ešte niekde inde v Písme, aby bol Písmom potvrdený aj ako primárne tvrdenie.
   
   
3. Pri rozhodovaní, či historický príbeh alebo vzor je opakovateľný aj v dnešnej dobe, nám môžu pomôcť nasledujúce momenty:
   
   a) Najlepším dôkazom je, ak nájdeme jednotný vzor a keď sa tento vzor opakuje aj v Novom zákone (pri rôzniacich sa modeloch tej istej situácie je ťažké vyvodiť z nich jednotnú šablónku).
   
   b) Ak nájdeme nejednoznačné vzory, alebo sa vzor opakuje iba raz v Písme, je pre neskorších kresťanov opakovateľný len vtedy, ak má Boží súhlas alebo je v súlade s učením Písma na iných miestach.
   
   c) To, čo je kultúrne podmienené, sa buď vôbec opakovať nedá, alebo je nutné to previesť do aktuálnej kultúry.

To by bolo tak v stručnosti všetko ku knihe Skutkov. Opäť náročné veci, podobne, ako pri epištolách. Ako hovoria autori Príručky, nie so všetkým musíte nutne súhlasiť, ale prinajmenšom to stojí za zamyslenie. A hoci sa niektoré veci môžu spočiatku zdať náročné, chce to len cvik, aby si človek zvykol čítať Bibliu s vedomým zameraním na dôležité detaily. V ďalšej časti seriálu sa bližšie pozrieme na evanjeliá. 

Autor: Jana Čížová / 06.10.2020
Téma: Život kresťana / Čítanie Biblie