Proroci boli oveľa viac, ako len hlásatelia ďalekej budúcnosti alebo zvestovatelia Božích názorov... 

Malí a veľkí proroci

Verím, že ste si už trochu prelistovali Mojžišove knihy a starozákonný Zákon. Dnes sa posunieme k Prorokom, ktorí na túto tému priamo nadväzujú. Jednou z hlavných úloh prorokov bolo práve presadzovanie Zákona v Izraeli. Ako vždy, aj dnes to budú moje poznámky z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka).

Pod označenie Proroci spadá pomerne veľká časť biblických kníh. Sú to štyri veľké prorocké knihy (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a Daniel) a dvanásť malých prorockých kníh (posledných dvanásť kníh Starého zákona). Tieto knihy boli napísané v starom Izraeli približne medzi rokmi 760 a 460 pred Kristom a obsahujú množstvo posolstiev od Boha. Ich označenie "malí" a "veľkí" nesúvisí s ich dôležitosťou, ale s ich rozsahom.

Prorocké knihy, pokiaľ ide o ich čítanie s porozumením, patria k najťažším častiam Biblie. Preto bude tento článok trochu dlhší. Najskôr si však povieme zopár informácií o tom, prečo je porozumenie Prorokom také problematické.

Povaha proroctva

1. Význam slova proroctvo

Hlavný problém pri čítaní prorockých kníh pramení z nesprávneho chápania slova proroctvo. Väčšina ľudí si ho spája s predpovedaním ďalekej budúcnosti. Často sa potom stáva, že kresťania hľadajú v prorockých knihách predovšetkým predpovede Ježišovho príchodu a informácie o živote v období Novej zmluvy.

V skutočnosti je to ale trochu inak. Proroctvá Mesiášskej povahy tvoria v starozákonných knihách necelé 2%, vek Novej zmluvy popisuje necelých 5% a udalosťami, ktoré ešte len majú prísť, sa zaoberá necelé 1% proroctiev.

Proroci naozaj ohlasovali budúcnosť, ale veľmi často to bola pomerne blízka budúcnosť Izraela a Judska alebo iných národov, ktoré ich obklopovali. Jedným z kľúčov k pochopeniu Prorokov je zameranie sa na dobu, ktorá pre nich síce bola budúcnosťou, ale pre nás je už minulosťou.

2. Prorok ako hovorca

Jednou z hlavných úloh prorokov bolo hovoriť za Boha k svojim vlastným súčasníkom. Problém však spôsobuje to, že u niektorých prorokov máme zapísané veľa z toho, čo hlásali, ale veľmi málo o ich živote. A tak je ťažké zaradiť si ich proroctvá do správnych okolností a správne im porozumieť. U iných prorokov máme naopak veľa informácií o ich živote (napr. Eliáš alebo Elizeus) a veľmi málo o ich konkrétnych proroctvách.

Zrejme ste si tiež všimli, že pri prorokoch, u ktorých máme zaznamenané početné výpovede, je ťažké prečítať celú knihu naraz. Je to tým, že proroci nie vždy jednotlivé proroctvá od seba oddeľovali, a nie vždy ich zoraďovali chronologicky. A nakoniec, väčšina ich proroctiev bola vyslovená vo veršoch.

3. Problém historickej vzdialenosti

Ďalším problémom je, že výroky prorokov nepočujeme vtedy a tam, ale až tu a dnes. To znamená, že nedokážeme počuť presne to, čo počuli ich pôvodní poslucháči, pretože nepoznáme všetky súvislosti a okolnosti vtedajšej doby (historické, náboženské a kultúrne). Niečo podobné sme si hovorili aj pri podobenstvách. Preto máme problém zasadiť slová prorokov do správneho kontextu a často nerozumieme, na čo vlastne poukazovali a prečo.

Úloha proroctva

Aby sme porozumeli posolstvám prorokov, musíme najskôr správne porozumieť ich úlohe v rámci Izraela. Autori Príručky v tejto súvislosti zdôrazňujú tri veci:

1. Uvádzať Zákon do praxe

Proroci boli sprostredkovateľmi pri uplatňovaní Zákona. V predchádzajúcej kapitole sme si hovorili, že Zákon predstavoval zmluvu medzi Bohom a Izraelom. V tejto zmluve nie sú obsiahnuté iba pravidlá k jej dodržiavaniu, ale aj tresty a požehnania – podľa toho, či budú alebo nebudú Izraeliti zmluvu dodržiavať. Boh skrze prorokov oznamoval svojmu ľudu uvádzanie Zákona do praxe – teda prichádzajúce požehnanie alebo trest.

Požehnania, ktoré Izraeliti dostanú, ak budú zmluvu s Bohom dodržiavať, sú opísané predovšetkým v Levitikus 26,1-13 a Deuteronómium 4,32-42; 28,1-14. Kliatby sú opísané hlavne v Levitikus 26,14-39 a Deuteronómium 4,15-28; 28,15-32.42.

Zákon hovoril o určitých kategóriách požehnaní: život, zdravie, blahobyt, poľnohospodárska hojnosť, úcta a bezpečie. A tiež o určitých kategóriách prekliatia alebo trestu: smrť, choroba, sucho, nedostatok, nebezpečenstvo, skaza, porážka, vyhnanstvo, chudoba a pohana. Väčšina požehnaní alebo trestov, ktoré Boh prostredníctvom prorokov ohlasoval, zapadá do niektorej z uvedených kategórií.

Treba mať na pamäti, že požehnania alebo kliatby, ktoré proroci ohlasovali, si oni sami nevymýšľali. Boli to vždy nejakým spôsobom – možno inými slovami – zopakované vyššie uvedené veci z Božieho Zákona. Keď si preštudujete uvedené miesta s požehnaniami a kliatbami a naučíte sa ich naspamäť, budete oveľa lepšie rozumieť slovám prorokov.

Keď napríklad Boh prostredníctvom Amosa oznamuje budúce požehnanie pre národy, robí to s pomocou obrazu poľnohospodárskej hojnosti, života, zdravia, blahobytu, úcty a bezpečia (Am 9,11-15). Keď ohlasuje kliatbu pre neposlušný národ v Ozeášovej dobe, robí to opäť pomocou niektorých vecí z vyššie uvedeného zoznamu (napr. skaza v Oz 8,14 alebo vyhnanstvo v Oz 9,3). Tieto kliatby alebo požehnania sú často vyjadrené metaforicky, ale niekedy môžu byť aj doslovné. A sú vždy určené národu ako celku a nie jednotlivcovi.

V období ôsmeho, siedmeho a na začiatku šiesteho storočia pred Kristom boli ohlasované hlavne kliatby. V tomto období Izrael aj Judsko postupne upadali a Boh sa ich snažil volať ku pokániu. Po skaze severného aj južného kráľovstva boli proroci častejšie vedení k ohlasovaniu požehnania, pretože po potrestaní národa sa Boh vracia k svojmu pôvodnému plánu - preukazovať svojmu ľudu milosrdenstvo a požehnanie.

Keď budete čítať Prorokov, všímajte si tento jednoduchý vzorec: (1) oznámenie hriechu Izraela alebo Božej lásky k nemu, (2) podľa okolností predpoveď kliatby alebo požehnania.

2. Ohlasovať Božiu vôľu

Posolstvo prorokov nebolo ich vlastné, ale Božie. Prorokov povolával Boh (Ex 3; Iz 6; Jer 1; Ez 1-3; Oz 1,2; Am 7,14-15; Jon 1,1 a iné). Keby sa prorok odvážil vstúpiť do prorockého úradu sám od seba, bolo by to dostatočným dôvodom k tomu, aby bol pokladaný za falošného proroka (Jer 14,14; 23,12).

Pri čítaní Prorokov uvidíte, že svoje vyhlásenia dopĺňali výrokmi typu: Takto hovorí Hospodin.. alebo ...je výrok Hospodinov. Väčšina prorockých vyhlásení je podávaných ako priamy výrok Hospodinov, v ktorom pomocou zámen ja, mňa alebo mne hovorí sám Boh. Proroci neohlasovali Boží názor na vec, ale Božie priame stanovisko, Božiu zvrchovanú vôľu. Proroci nesprostredkujú Božie slovo tak, ako ho oni chápali, ale ako ho chcel povedať Boh.

3. Nanovo zaujať

Posolstvo prorokov nie je originálne. Proroci nie vždy ohlasovali zmluvné varovania a zasľúbenia presne tými slovami, ako sú zapísané v Zákone. Boh prostredníctvom prorokov chcel získať pozornosť ľudí, ku ktorým boli poslaní, a k tomu patrilo aj preformulovanie pôvodných vecí zo Zákona tak, aby ľudí nanovo zaujali. Aby nad tým nemávli rukou ako nad niečím, čo už veľakrát počuli. Slová prorokov teda mohli mať nádych novosti, ale v skutočnosti neprinášali nič nové, ani nič zmenené oproti tomu, čo už bolo povedané v Zákone.

Ako príklad si môžeme pozrieť slová z Oz 4,2: "Preklínanie, podvody, vraždy, krádeže a cudzoložstvo prelomili svoje hrádze..." V tomto verši, ktorý patrí k dlhému opisu hriešnosti Izraela Ozeášovej doby, je zhrnutých päť prikázaní z Desatora: Preklínanie – Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo (Ex 20,7); podvody – Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu (Ex 20,16); vraždy – Nezabiješ! (Ex 20,13); krádeže – Nepokradneš! (Ex 20,15); cudzoložstvo – Nescudzoložíš! (Ex 20,14).

Okrem prorokových slov je rovnako zaujímavé všímať si aj to, čo prorok nerobí. Ozeáš vo vyššie uvedenom verši neopakuje celé Desatoro od slova do slova. Hovorí len o piatich prikázaniach, ktoré sú zhrnuté vždy do jedného slova, a ešte v inom poradí, ako pôvodne v Desatore sú. To môže poslucháčov podnietiť k premýšľaniu. Uvedomia si, že prorok hovorí o niečom, čo poznajú, ale hovorí to trochu inak. A tak začnú premýšľať, ako to v skutočnosti má byť a uvedomujú si, že v konečnom dôsledku porušujú celé Desatoro. Niečo podobné robil aj Pán Ježiš, keď svojim súčasníkom pripomínal, že porušujú Zákon, hoci ho nevymenoval presne od slova do slova.

V tejto súvislosti ešte zopár slov o mesiášskych proroctvách. Ani tie nie sú ničím novým. Niektoré črty Mesiáša, ktoré nachádzame v Piesňach o služobníkovi (Iz 42; 49; 50 a 52-53), sa dajú považovať za nové. Ale samotná informácia, že príde Mesiáš, nová nebola. Táto informácia bola zakotvená už v Zákone, napr. v Dt 18,18. Aj slová v Novom zákone, napr. v Jn 1,45, nám potvrdzujú, že o Kristovi hovoril už Zákon.

Historický výklad

Len pre zopakovanie: historický výklad znamená porozumieť, čo v danom biblickom texte počuli pôvodní poslucháči – vtedy a tam. Správny historický výklad je dôležitým východiskovým bodom pre správny výklad biblických textov do dnešnej doby – pre nás dnes.

1. Pomoc zvonku

Niekedy si myslíme, že ak Boh písal Bibliu pre nás ľudí, potom by sme jej mali porozumieť na prvé prečítanie. No ak vezmeme do úvahy rozdielnosť nášho a Božieho myslenia (Ž 92,6; Iz 55,8), nemalo by nás prekvapiť, keď k porozumeniu niektorých pasáží Písma budeme potrebovať opakované čítanie a v niektorých prípadoch aj pomoc doplňujúcej literatúry. Prorocké knihy si práve takúto pomoc vyžadujú.

Pre správny historický výklad Prorokov si potrebujeme prečítať niečo o historickom pozadí, v ktorom ich výpovede vznikali. V tom nám môžu pomôcť biblické slovníky. Ďalšou pomôckou sú biblické komentáre, kde nájdeme úvody k jednotlivým Prorockým knihám a tiež možné výklady konkrétnych textov. A do tretice nám bude nápomocná nejaká príručka pre štúdium Biblie (ako napríklad tá, z ktorej teraz čerpám), ktorá nám ukáže, ako k čítaniu Prorokov pristupovať.

2. Historický kontext

Možno si ešte spomínate z článkov o čítaní evanjelií, že sme si hovorili o dvoch druhoch historického kontextu – kontext Ježišovej doby všeobecne a kontext konkrétne Ježišovho života. To isté platí aj u Prorokov.

a) Širší kontext

Je zaujímavé, že 16 prorockých kníh pochádza z pomerne krátkeho obdobia dejín Izraela – približne z rokov 760-460 pred Kristom. Aj v predchádzajúcom období Boh k svojmu ľudu hovoril a nájdeme o tom záznamy v Biblii. Ale zdá sa, že v uvedenom časovom období hovoril oveľa viac a predovšetkým skrze prorokov. Je to pravdepodobne preto, že toto obdobie obzvlášť volalo po presadzovaní Zákona, čo bola úloha práve pre prorokov. A druhým dôvodom môže byť Božie prianie, aby boli pre všetky nastávajúce generácie zachytené varovania a požehnania, ktoré v týchto kľúčových rokoch proroci ohlasovali v Božom mene.

Tieto roky sa vyznačovali (1) veľkými politickými, vojenskými, hospodárskymi a spoločenskými nepokojmi, (2) veľkou mierou náboženskej nevery a ľahostajnosti k Mojžišovej zmluve a (3) sťahovaním obyvateľstva a zmenami národných hraníc. Za týchto okolností bolo potrebné nanovo hlásať Božie slovo. Proroci sa vo veľkej miere vyjadrovali priamo k týmto udalostiam. Ak nám však tieto udalosti nie sú známe, potom budeme mať veľký problém prorockým knihám porozumieť. Boh hovoril v dejinách a o dejinách. Preto potrebujeme tieto dejiny aspoň trochu poznať.

b) Konkrétny kontext

Každá prorocká výpoveď bola prednesená nielen v širšej, ale aj v celkom konkrétnej historickej situácii. Znalosti konkrétnej doby, poslucháčov a ich aktuálnej situácie značne napomôžu porozumeniu Prorokom. Nie vždy tieto podrobnosti nájdeme v biblickom texte, preto pri čítaní Prorokov používajte komentáre, slovníky alebo príručky, ktoré vám s tým pomôžu.

Oddelenie jednotlivých predpovedí

Ako sme si už povedali, proroci často svoje predpovede uvádzajú jednu za druhou, bez zjavného predelu. Keď sa pustíme do čítania prorockých kníh, potrebujeme sa naučiť oddeľovať od seba jednotlivé predpovede.

Potrebujeme si klásť otázky typu:

• Kde končí jedna predpoveď a kde začína druhá?
• Bolo to všetko vyslovené v ten istý deň a tým istým poslucháčom?
• Alebo to bolo vyslovené o niekoľko rokov skôr alebo neskôr, a inej skupine poslucháčov?

Odpovede na tieto otázky môžu značne ovplyvniť naše porozumenie danému textu.

Sú tu aj výnimky, napr. u Aggea alebo v prvých kapitolách Zachariáša sú jednotlivé proroctvá oddelené a datované. Aj pri niektorých proroctvách v Jeremiášovi a Ezechielovi sa Boh postaral o datovanie a historický kontext prorockých výpovedí. Väčšinou to ale tak nie je. Deleniu jednotlivých proroctiev často nezodpovedá menšia zmena témy, ani delenie na kapitoly alebo odstavce. Pri ich oddeľovaní si môžeme pomôcť sledovaním ich formy.

Formy prorockých výpovedí

Aby sme si vedeli jednotlivé proroctvá od seba oddeliť, potrebujeme niečo vedieť o rôznych formách, ktoré proroci pri ich hlásaní používali. Autori Príručky pre ilustráciu uvádzajú tri najbežnejšie.

1. Súdny spor

Ako príklad môže poslúžiť proroctvo v Izaiášovi 3,13-26. Boh je tu metaforicky zobrazený ako žalobca, prokurátor, sudca a súdny doručovateľ v súdnom spore proti obžalovanému Izraelu. Plná forma súdneho sporu obsahuje predvolanie, obvinenie, dôkaz a rozsudok, aj keď niektoré z týchto prvkov môžu byť vyjadrené nepriamo. Táto forma proroctva je dobrým spôsobom, ako Izraelu povedať, že za svoju nevernosť bude potrestaný.

2. Beda

"Beda" bolo zvolanie starých Izraelitov, keď sa ocitli tvárou v tvár skaze alebo smrti, alebo keď smútili na pohrebe. Skrze prorokov Boh pomocou slova "beda" predpovedá hroziacu skazu, pri čom jeho význam nemohol žiadnemu Izraelitovi uniknúť. Takéto proroctvá obsahujú tri prvky, ktoré môžu byť vyjadrené priamo alebo nepriamo: ohlásenie nešťastia (napríklad slovom "beda"), príčina tohto nešťastia a predpoveď skazy. Napríklad slová v Habakukovi 2,6-8: Babylon, ktorý sa chystal napadnúť a zničiť Judsko, je tu označený za zlodeja a úžerníka a jedného dňa povstanú proti nemu národy, ktoré utláčal.

3. Zasľúbenie

Ďalšou bežnou formou prorockej predpovede je zasľúbenie alebo predpoveď spásy. Spoznáme ju podľa týchto prvkov: narážka na budúcnosť, zmienka o radikálnej zmene a zmienka o požehnaní. Ako príklad môže poslúžiť Amos 9,11-15. Okrem iného si tu môžeme opäť všimnúť typický spôsob, akým je popisované požehnanie (život, blahobyt, poľnohospodárska hojnosť, úcta a bezpečie).

Proroci ako básnici

Naša kultúra nekladie veľký dôraz na poéziu, ale proroci v Izraeli sa často vyjadrovali vo veršoch a bol to pre nich veľmi cenný spôsob vyjadrovania. Veľkou prednosťou poézie je, že sa ľahšie dá zapamätať.

Báseň má určitý rytmus, je pomerne pravidelná a usporiadaná. Keď sa ju človek dobre naučí, nezabudne ju tak ľahko ako prózu. V Izraeli bola poézia cenená ako vyučovací prostriedok. Mnohé veci, ktoré boli tak cenné, že stálo za to si ich zapamätať, boli vyjadrené poéziou. V dobe, kedy čítanie a písanie bolo výnimočnou schopnosťou a osobné vlastníctvo kníh prakticky neexistovalo, využíval Boh práve tento spôsob na zvestovanie svojich slov. Ľudia boli vtedy na poéziu zvyknutí a mohli si ju dobre zapamätať.

Všetky prorocké knihy obsahujú veľký podiel poézie a niektoré z nich sú výhradne básnické. Takže skôr, ako sa do niektorej prorockej knihy začítate, môže byť pre vás prínosom prečítať si nejaký úvod do hebrejskej poézie. Niečo o tom by ste mohli nájsť aj v nejakom biblickom slovníku či komentári.

Autori Príručky pre ilustráciu stručne uvádzajú zopár básnických druhov:

Synonymný paralelizmus – druhý či nasledujúci riadok opakuje alebo potvrdzuje myšlienku z prvého, napr. Iz 44,22:

"Zotriem tvoje zločiny ako oblak
a ako mrak tvoje hriechy."

Antitetický paralelizmus – druhý či nasledujúci riadok je v protiklade s myšlienkou v prvom, napr. Oz 7,14:

"...ani ku mne nevolajú z hĺbky svojho srdca,
len kvília na svojich lôžkach..."

Syntetický paralelizmus – druhý či nasledujúci riadok dopĺňa prvý ďalšími informáciami, napr. Abd 1,21:

"Potom záchrancovia vystúpia na vrch Sion,
aby súdili vrch Ezáva.
Potom bude kráľovstvo patriť Hospodinovi."

Viac podrobností o týchto veciach sa dozviete v Príručke, z ktorej tieto poznámky čerpám.