Podobenstvá často trpia nepochopením, ktoré sa radí hneď za knihu Zjavenia. Ako im správne porozumieť?

Úskalia podobenstiev

Aj dnes budeme čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (v článku uvádzaná ako Príručka). 

Všetko, čo bolo povedané v predošlom článku o vyučovaní Pána Ježiša, platí aj pre podobenstvá. Podobenstvá však často trpia nepochopením, ktoré sa radí hneď za knihu Zjavenia, preto im autori Príručky venujú samostatnú kapitolu.  

Jedna z príčin mylného výkladu podobenstiev môže byť v slovách, ktoré povedal sám Pán Ježiš v Mk 4,10-12 a paralelne v Mt 13,10-13 a Lk 8,9-10:

Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho spolu s Dvanástimi, sa ho pýtali, čo znamenajú podobenstvá. Povedal im: "Vám je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, sa všetko podáva v podobenstvách, aby len hľadeli a hľadeli, ale nevideli, a aby len počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa neobrátili a nebolo im odpustené."

Na základe týchto slov by sa mohlo zdať, že podobenstvá obsahujú tajomstvá určené len tým, ktorí sú vo vnútri a tých vonku majú zatvrdiť. Akoby podobenstvá patrili výlučne cirkvi a odhaliť ich bolo možné len pomocou alegórie. Ale keď budeme čítať ďalšie miesta z evanjelií, tak zistíme, že to tak nie je. Pán Ježiš hovoril podobenstvá širokému okruhu ľudí (Lk 15,2-3; 18,9; 19,7.11) a očakával, že budú pochopené. Napríklad zákonník porozumel podobenstvu o milostnom Samaritánovi (Lk 10,25-37) alebo veľkňazi a farizeji pochopili podobenstvo o vinároch (Mt 21,45).

Ak teda podobenstvá nie sú alegorické tajomstvá pre cirkev, čo mal Pán Ježiš na mysli v spomenutom texte Mk 4,10-12? Autori Príručky hovoria, že kľúč k tomuto výroku tkvie s veľkou pravdepodobnosťou v slovnej hračke s Ježišovou rodnou aramejčinou.

Slovom methal, ktoré sa do gréčtiny prekladá ako parabolé, sa označovala celá škála rečníckych obratov v oblasti záhad alebo hádaniek a nielen druh príbehu, ktorý dnes nazývame podobenstvom. Verš 11 pravdepodobne znamenal, že význam Ježišovej služby (tajomstvo kráľovstva) nemôžu pochopiť tí, ktorí sú vonku. Je to pre nich ako methal, hádanka. Keď teda hovoril o mathelin (podobenstvách), bolo to súčasťou methal (hádanky), ktorou pre nich bola celá Ježišova služba. Dívali sa, ale nevideli, podobenstvá počuli, dokonca im rozumeli, ale nepochopili celý zmysel Jeho služby.

Ak je pochopenie podobenstva pre nás niekedy ťažké, nie je to preto, že ide o alegóriu, pre ktorú by sme potrebovali nejaký zvláštny vykladačský kľúč. Skôr je to spojené s vecami, ktoré sme spomínali pri čítaní evanjelií. Najskôr sa však pozrime na to, čo to podobenstvo vlastne je.

Povaha podobenstva

1. Rozmanitosť druhov

Nie všetky príbehy, ktoré označujeme ako podobenstvá, sú rovnakého druhu.

Milosrdný samaritán je príkladom skutočného podobenstva. Je to príbeh, jednoduchý, priezračný, má začiatok a koniec a určitú zápletku. Ďalšími takýmito podobenstvami sú napríklad rozprávanie o stratenej ovci, o márnotratnom synovi, o hostine, o robotníkoch na vinici, o boháčovi a Lazarovi, o desiatich družičkách.

Naproti tomu slovo o kvase, o rozsievačovi alebo o horčičnom semene je skôr prirovnanie. Pán Ježiš tieto ilustrácie z každodenného života použil na vyjadrenie svojej myšlienky.

Výroky typu "vy ste soľou zeme" sa od predchádzajúcich dvoch opäť líšia. Hoci sa tiež niekedy označujú ako podobenstvá, v skutočnosti je to metafora. Alebo otázka "či sa zbierajú z tŕnia hrozná alebo z bodľačia figy" je epigram.

Niektoré podobenstvá, ako napríklad o vinároch (Mk 12,1-11; Mt 21,33-44; Lk 20,9-18), môžu mať dosť blízko k alegórii, ale v skutočnosti podobenstvá nie sú alegóriou. Podobenstvá majú odlišnú funkciu a cieľ oproti alegórii.

Aby som tomu trošku lepšie porozumela, pozrela som sa do slovníka, čo sa za alegóriu považuje a čo nie: Alegória, alebo inotaj, je obrazné vyjadrenie myšlienky alebo predstavy, ktoré má iný ako doslovný význam. Alegória stavia na princípe dvoch súbežných príbehov. Jeden je rozprávaný (fiktívny), druhý je myslený (reálny). Poslucháč počuje fiktívny a jeho úlohou je dopátrať sa mysleného, reálneho zmyslu. Od alegórie sa líši napr. podobenstvo, ktoré síce môže obsahovať alegorické či alegorizujúce prvky, ale jeho zmyslom nie je prerozprávať v maskovaných termínoch iný príbeh, ale pôsobiť realisticky, zmysluplne samé o sebe.

2. Fungovanie podobenstiev

Na rozdiel od iných spomenutých výrokov (napr. metafora alebo prirovnanie), podobenstvá vo forme príbehov neslúžia ako obrazné ilustrácie Ježišovou vyučovania.

Podobenstvá vo forme príbehov fungujú skôr ako prostriedok na vyvolanie odozvy zo strany poslucháča. Majú upútať poslucháča, zastaviť ho v jeho konaní alebo ho primäť k tomu, aby nejako reagoval na Pána Ježiša a Jeho službu.

Upútať človeka môže podobenstvo vtedy, keď v ňom nájde vzťažné body, ktoré ho privedú k pochopeniu hlavnej myšlienky. A to je náplňou historického výkladu: Kde videli vzťažné body pôvodní poslucháči, čo ich na podobenstve upútalo? Výklad pre súčasnú dobu potom ide ešte o kúsok ďalej: Ako význam a náboj podobenstva prežiť znova v dnešnej dobe a v našej vlastnej situácii?

Poďme sa najskôr bližšie pozrieť na historický výklad. To, čo ďalej autori Príručky uvádzajú, sa týka predovšetkým vlastných podobenstiev, ale z väčšej časti sa to dá vztiahnuť aj na ostatné spomenuté literárne druhy.

Historický výklad podobenstva

Historický výklad podobenstiev musí začať rovnakými predpokladmi, s ktorými sme doteraz pracovali pri všetkých ostatných žánroch. Jeden z kľúčov k pochopeniu podobenstva spočíva v určení pôvodných poslucháčov. Pokúsme sa počuť to, čo počuli vtedy a tam, čo dané podobenstvo povedalo im v ich dobe a kultúre.

1. Hľadanie vzťažných bodov

Vzťažné body sú časti príbehu, s ktorými sa poslucháč môže stotožniť. Jadro podobenstva však nespočíva vo vzťažných bodoch, ale v zamýšľanej reakcii, ktorú má u poslucháčov vyvolať. Autori príručky si vybrali ako príklad podobenstvo o dvoch dlžníkoch zaznamenané v Lukášovi 7,40-47.

Pán Ježiš toto podobenstvo povedal v dome farizeja Šimona, kam prišla aj žena hriešnica. Toto podobenstvo je jednoduché a jasné. Keď si prečítate celý kontext udalosti, uvidíte, že vzťažnými bodmi pre tamojších poslucháčov sú dvaja dlžníci a veriteľ. Boh je tu ako veriteľ a Šimon a hriešnica sa mohli stotožniť s dvoma dlžníkmi. Šimon z tohto podobenstva počul slová súdu, ktoré si vyžadujú reakciu. Len ťažko by Šimon mohol nepochopiť, čo mu Pán Ježiš práve povedal. Šimona to malo zastaviť a priviesť k zamysleniu. Podobenstvo počula aj žena hriešnica, pre ktorú tu však nezazneli slová súdu, ale naopak, slová milosrdenstva, že ju Ježiš a teda sám Boh prijíma.

2. Určenie poslucháčov

Pre určenie správnych vzťažných bodov je dôležité zistiť, kto boli pôvodní poslucháči podobenstva. Význam podobenstva súvisí s tým, ako bolo pôvodne vnímané. Potrebujeme porozumieť (alebo sa o to aspoň pokúsiť – v pokoji si podobenstvo niekoľkokrát dookola čítať), ako sa pôvodní poslucháči s podobenstvom stotožnili, čo asi počuli?

Tu uvádzajú autori Príručky ako jeden z príkladov podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Toto podobenstvo hovorí Pán Ježiš znalcovi Zákona, ktorý sa v snahe o vlastné ospravedlnenie spýtal: "A kto je môj blížny?" (v. 29)

V tomto príbehu sú v skutočnosti len dva vzťažné body – muž v priekope a Samaritán, aj keď na účinku podobenstva sa podieľajú aj ďalšie podrobnosti. Za pozornosť stojí napr. fakt, že zvyšní dvaja, ktorí prechádzajú okolo, predstavujú kňazský typ (ktorý stojí proti rabínom a farizejom, ktorí sú znalcami Zákona) a za druhé – dať almužnu znamená pre farizeja veľký čin, ukazuje tým, nakoľko miluje svojich blížnych ako samého seba.

Nejaký človek na ceste z Jeruzalema do Jericha upadol do rúk zbojníkov, čo bolo v tom čase bežné. Potom idú touto cestou dve kňazské postavy a spomenutého muža obchádzajú po druhej strane cesty. Zákonník by teraz mohol byť "na koni". Mohol si pomyslieť: Veď čo iné by sa aj dalo čakať od kňazov? Teraz pôjde po ceste určite zákonník a ten sa prejaví ako blížny. Lenže zrazu je tam Samaritán! Aby ste počuli to, čo počul v tej chvíli zákonník, musíte sa trochu vcítiť do toho, ako v tej dobe zákonníci a farizeji pohŕdali Samaritánmi. Všimnite si, že na konci rozprávania sa ani nezmohol na to, aby vyslovil slovo Samaritán (v. 37).

Čo teda Pán Ježiš tomuto znalcovi Zákona týmto príbehom ukázal? Tento muž poznal Zákon, vedel o druhom prikázaní milovať blížneho ako seba samého, ale mal cestičky, ako ho obchádzať, ako milovať len obmedzene. Pán Ježiš tu odhalil jeho srdce a tiež to, ako málo v skutočnosti toto prikázanie dodržiava. Tento príbeh v konečnom dôsledku nehovorí o tom, či by farizej alebo zákonník zranenému človeku pomohol alebo nepomohol. Ani nehovorí o tom, ako veľa peňazí by farizej alebo zákonník na pomoc blížnemu vynaložil. Nedostatok lásky u tohto znalca Zákona, ktorý mu Pán Ježiš tak názorne a ostro predviedol, spočíval v tom, že neznášal Samaritánov (a tiež pozeral zvrchu na kňazov). Dal mu za príklad milovania blížneho práve Samaritána, čo sa mu zrejme veľmi ťažko počúvalo a rezalo do jeho srdca.

Podobenstvá bez kontextu

Ako sme si hovorili pri čítaní evanjelií, k niektorým výrokom Pána Ježiša mali evanjelisti k dispozícii aspoň nejaký kontext a k niektorým nie. V tom prípade ich evanjelisti zasadzovali do širšieho kontextu sami, pod vedením Svätého Ducha.

Čo teda s podobenstvami, ku ktorým evanjelisti nemali k dispozícii pôvodný historický kontext? Opäť je treba snažiť sa určiť poslucháčov a vzťažné body. V tomto prípade sa môže stať, že v rôznych evanjeliách bude mať podobenstvo odlišný kontext a teda aj trochu odlišných poslucháčov, odlišné vzťažné body a očakávanú reakciu.

Pozrime sa napríklad na podobenstvo o stratenej ovci. V Lukášovom evanjeliu (15,1-7) toto podobenstvo funguje spolu s podobenstvami o stratenej minci a o márnotratnom synovi, ako slovo k farizejom. Stratená ovca predstavuje hriešnika, ktorého nájdenie spôsobí radosť v nebi. Keď toto podobenstvo počujú farizeji, pôsobí to ako ospravedlnenie Ježišovho ústretového postoja k hriešnikom a keď ho počujú hriešnici, znamená to pre nich uistenie, že sú predmetom hľadania milujúceho pastiera.

V Matúšovi (18,12-14) je toto podobenstvo súčasťou skupiny výrokov o vzťahoch v Božom kráľovstve. V tomto odlišnom kontexte je vyjadrená rovnaká myšlienka: Boží záujem o stratených. Tu sú však tými stratenými "ovce", ktoré "zablúdili". V Matúšovom kontexte sa toto podobenstvo zaoberá otázkou, ako máme jednať s "maličkými", ktorí sú slabí vo viere a majú tendenciu zísť z cesty. Vo veršoch 6-9 si majú poslucháči dať pozor, aby sa nikto nestal príčinou zblúdenia týchto "maličkých". A vo verši 10-14 im toto podobenstvo hovorí, že majú vyhľadať blúdiaceho a s láskou ho priviesť späť do stáda. Rovnaké podobenstvo, rovnaká hlavná myšlienka, ale odlišní poslucháči.

Podobenstvá o kráľovstve

Všetky podobenstvá sa v istom zmysle dotýkajú kráľovstva a prichádzajúceho obdobia spásy. Ale teraz bude reč o podobenstvách, kde je doslova menované Božie kráľovstvo.

Za prvé, je dôležité vedieť, že slová "Božie kráľovstvo je ako..." sa nespájajú hneď s prvou vecou v danom podobenstve. To znamená, že Božie kráľovstvo nie je ako horčičné semeno, ani ako obchodník alebo poklad skrytý na poli. Toto slovné spojenie doslova znamená: "S Božím kráľovstvom sa to má takto...". O povahe kráľovstva teda hovorí podobenstvo ako celok a nie iba jeho vzťažný bod alebo jeden z detailov.

Za druhé, často sme v pokušení nakladať s týmito podobenstvami inak, ako sme si hovorili doteraz. Ale aj toto sú príbehy, ktoré volajú po odozve, a nie nástroje k vyučovaniu. Samozrejme nás môžu poučiť o Božom kráľovstve, ale pôvodne boli posolstvom, ktoré si vyžadovalo reakciu na Ježišove vyhlásenie prichádzajúceho kráľovstva a na pozvanie a povolanie k učeníctvu.

Autori Príručky opäť uvádzajú niekoľko príkladov, ja z nich vyberiem aspoň niečo.

Máme tu napr. podobenstvo o rozsievačovi (Mk 4,3-20; Mt 13,3-23; Lk 8,5-15), ktoré Marek považuje za kľúč k pochopeniu ostatných podobenstiev (Mk 4,13). Pán Ježiš toto podobenstvo vysvetľuje, vykladá vzťažné body: štyri druhy pôdy sú ako štyri druhy reakcií na vyhlásenie kráľovstva. Jadrom podobenstva je ale naliehavosť doby: slovo sa hlása a dávajte si pozor, ako počúvate, aby ste boli úrodnou pôdou. Je to výzva k učeníctvu a upozornenie, že všetko ostatné teraz musí ísť bokom, nič nie je dôležitejšie, ako prichádzajúce kráľovstvo.

O tom hovorí napríklad aj podobenstvo o boháčovi a stodolách (Lk 12,16-20). Toto podobenstvo je zasadené do kontextu postojov k majetku. Boháč si myslí, že si svojou usilovnou prácou zabezpečí život, stihne ho však náhla pohroma. Jadrom podobenstva tu však nie je nečakaná smrť, ale to, že kráľovstvo je blízko. Človek je nerozumný, ak si myslí, že majetkom sa nejako zabezpečí. Pozemský majetok je v súvislosti s Božím kráľovstvom nepodstatný. Potvrdzuje to aj kontext podobenstva. Požiadavka na Pána Ježiša bola, aby rozsúdil dvoch bratov v spore o dedičstvo. Ale On sa odmietol do ich sporu zapojiť a miesto toho im ukazuje naliehavosť doby – spor o majetok vo chvíli prichádzajúceho kráľovstva vôbec nie je dôležitý.

Príchod kráľovstva je spojený jednak s príchodom súdu, ale zároveň aj s radosťou z prichádzajúcej spásy a odpustenia. To môžeme vidieť v podobenstvách o poklade na poli alebo o drahocennej perle. Tu je dôraz položený na radosť z nálezu. Jedného kráľovstvo zastihne nečakane, druhý ho hľadá. A obaja sa s radosťou zbavujú majetku, aby získali poklad a perlu. Kráľovstvo nie je poklad a ani perla, ale je to Boží dar, ktorého nájdenie prináša veľkú radosť. Tento motív je vidieť aj v troch podobenstvách o stratených veciach v Lk 15.

Podobenstvá teda nie sú alegóriou, sú to jednoduché príbehy určené k počutiu a porozumeniu, a k vyvolaniu reakcie na Pána Ježiša a Jeho poslanie.

Prenos podobenstiev do dnešnej doby

Čo si počať s podobenstvami v našej dobe a v našom prostredí? Pôvodní poslucháči len zriedka potrebovali k podobenstvám výklad. Pre nich to boli bezprostredné príbehy, v ktorých si vedeli rýchlo nájsť vzťažné body a poučenie. My ale výklad potrebujeme, lebo nám chýba bezprostredné pochopenie vzťažných bodov. Čo teda máme robiť? Autori Príručky navrhujú dve veci:

1. Biblický kontext

Budeme sa zaujímať o biblický kontext podobenstiev. Pomocou vyššie popísaného určenia historického kontextu môžeme s vysokou presnosťou zistiť význam a hlavnú myšlienku podobenstiev. A potom je potrebné urobiť to isté, čo urobil Matúš – previesť túto myšlienku do nášho kontextu (napr. 18,14; 20,16).

Môžeme urobiť aj to, že podobenstvo prerozprávame "dnešnou rečou" s novými vzťažnými bodmi, ktoré oslovia dnešnú generáciu. Tu si treba dať veľký pozor na dôsledný historický výklad a správne určenie hlavnej myšlienky. Aby sa pri prerozprávaní do dnešných čias význam alebo poučenie neodchýlilo od pôvodného podobenstva.

2. Prichádzajúce kráľovstvo

A potom je treba mať na pamäti, že všetky podobenstvá nejakým spôsobom súvisia s prichádzajúcim kráľovstvom, ktorého príchod Pán Ježiš hlásal. Preto je pre výklad podobenstiev veľmi vhodné hlbšie sa zaoberať významom Božieho kráľovstva v Ježišovej službe.

Naliehavé posolstvo o tom, že Božie kráľovstvo je už prítomné a čoskoro dôjde k jeho vyvrcholeniu, je potrebné aj dnes. Tí, ktorí sa snažia zabezpečiť si život majetkom, potrebujú počuť slovo o hroziacom súde a o tom, že majetok im nepomôže. A stratení potrebujú počuť evanjelium, slovo o tom, že Pastier ich hľadá a chce ich zachrániť.

Ak chcete vedieť o výklade podobenstiev viac, musíte sa pozrieť do Príručky, z ktorej som tieto poznámky čerpala, alebo si preštudovať nejaké iné materiály na túto tému. Vzhľadom na to, že nie sme "doma" v judaizme 1. storočia, kedy Pán Ježiš tieto príbehy rozprával, môže byť ich pochopenie pre nás miestami dosť náročné.

Ešte máme pred sebou čítanie zákonov, prorokov, žalmov, múdroslovnej literatúry a Zjavenia. Ale všetko chce svoj čas. Ak potrebujete, doprajte si pauzu, aby ste si osvojili princípy z predošlých článkov, a až potom sa pustite do ďalšieho štúdia. Nabudúce to budú zaujímavé informácie o tom, ako čítať starozákonný Zákon. 

Autor: Jana Čížová / 20.12.2020
Téma: Život kresťana / Čítanie Biblie