Nepočul moje prosby?
Veď ja ani zďaleka neviem, čo by bolo pre mňa alebo pre mojich blízkych dobré. Ale Boh vie...
Abrahám a Lót
Už dávnejšie som čítala jednu krátku úvahu o modlitbe. Išlo o príbeh zničenia Sodomy a Gomory, keď sa Abrahám prihováral za záchranu svojho synovca Lóta. (Genezis 18,16-33) Asi mu na Lótovi veľmi záležalo, keď vyjednával s Bohom, aby kvôli nemu nezničil Sodomu. A potom, keď sa ráno utekal pozrieť na tieto mestá, uvidel len stúpajúci dym. (Genezis 19,27-28)
Autor úvahy sa zamýšľal nad tým, čo si Abrahám v tej chvíli asi tak pomyslel. Zabudol Boh na ich včerajší rozhovor? Vykašľal sa na neho, aj na jeho synovca Lóta? Z Biblie sa dozvedáme, že Boh nezabudol a Lóta aj s rodinou zachránil. Len to urobil iným spôsobom, ako si Abrahám predstavoval. (Genezis 19,16-22.29)
Netuším, či sa Abrahám o Lótovej záchrane dozvedel. Možno sa neskôr ešte spolu stretli. Ale v to ráno to musel byť pre Abraháma bolestný pohľad.
Očakávanie na Boha
Tento príbeh mi pripomína, že Boh počuje každé moje slovo aj moje túžby, presne tak, ako si trpezlivo vypočul Abrahámove prosby. A zároveň ma učí, aby som si nerobila dopredu predstavy, ako by mali Božie odpovede vyzerať. Lebo moja múdrosť je veľmi obmedzená, zatiaľ čo tá Božia vidí nielen prítomnosť, ale aj celú budúcnosť a dokáže správne posúdiť všetky súvislosti a dôsledky.
Keď v nejakej veci nepoznám presnú Božiu vôľu, tak sa aj trochu bojím prosiť o konkrétny spôsob, ako by mal moje prosby naplniť. Kedysi dávno sa mi stalo, že mi Boh dal bianko šek. Dal mi možnosť prosiť o jednu vec a dopredu mi sľúbil, že mi ju splní. A vtedy som naplno pocítila tú obrovskú váhu zodpovednosti. Vyberiem si správne? Bude to nakoniec k úžitku, alebo to prinesie ešte viac trápenia? Aký to bude mať dopad na ľudí okolo mňa a smiem vôbec zasahovať do ich životných príbehov?
Pamätám si, že som nad tým veľmi dlho uvažovala a chvíľami som bola bezradná. Veď ja ani zďaleka neviem, čo by bolo pre mňa alebo pre mojich blízkych dobré. Nakoniec som sa aj tak radila s Bohom, o čo by som Ho mala poprosiť.
Otázka dôvery
Preto sa snažím finálne rozhodnutia o mojich prosbách radšej prenechávať Bohu a ja sa učím načúvať a pozorovať, ako On koná. Nie je to alibizmus, ani zbavenie sa zodpovednosti, či neochota modliť sa za konkrétne vypočutie prosieb. Pre mňa osobne je to otázka dôvery Bohu. Ja viem, že môj Boh vidí, čím prechádzam, vidí každú slzu aj každú túžbu môjho srdca, počuje každé moje slovo, keď si pred Ním vylievam svoje srdce a neurobí nič, čím by mi uškodil.
Netvrdím, že dokážem Božie rozhodnutia vždy s ľahkosťou aj prijať. Boli chvíle, kedy našu rodinu viedol temným údolím smrti, ešte teraz to bolí a tlačia sa mi slzy do očí, keď na to pomyslím. Ale napriek tomu som presvedčená, že Boh nerobí chyby. Som presvedčená, že On v každej situácii najlepšie vie, akú cestu zvoliť a nikdy nás na tej ceste neopustí.
Lebo na teba, Hospodine, očakávam; ty odpovieš za mňa, Pane, môj Bože!
(Žalm 38,16)
Autor: Jana Čížová / 17.02.2026
Téma: Život kresťana / Modlitba