Náhradné zdroje

Keď moji rodičia vážne ochoreli, viac než dva roky som nebola na nedeľnej bohoslužbe, ani pri Pamiatke Pánovej...
 

Trochu iné nedele

Keď moji rodičia vážne ochoreli, spolu so sestrou sme sa snažili postarať o ich fyzické potreby a aspoň trochu aj o tie duchovné. Preto som viac ako dva roky nebola na nedeľnej bohoslužbe a nemala som účasť na slávení Pamiatky Pánovej. Nedeľné doobedia som trávila v zariadení pre seniorov, aby sme si spolu s otcom pozreli on-line prenos bohoslužieb, alebo som to isté robila doma pre mamu.

Nikdy som to nevnímala ako príťaž, brala som to ako užitočnú službu rodičom. Ale aj tak som chvíľu váhala, či je to správne a Pán Boh mi na to poslal možno trochu zvláštnu odpoveď: povzbudil ma, aby som citlivo vnímala stav svojho srdca. A tak som celý ten čas pozorovala, či je moje srdce dostatočne nasýtené.

Plnenie Božej vôle

Bola som si vedomá, že Pán Ježiš pri lámaní chleba a podávaní kalicha jasne vyslovil svoje prianie: 

Toto robte na moju pamiatku!
(Lukáš 22,19)

A na inom mieste nás Božie slovo zase vyzýva: 

Neopúšťajme naše zhromaždenie...
(Židom 10,25)

Účasť na spoločných bohoslužbách a obzvlášť pri Pamiatke Pánovej, je teda naplnením Božej vôle.

Práve v rešpektovaní Božieho slova a v plnení Božej vôle sa ukrýva dôležitý zdroj sily pre duchovný život. To som pochopila pri slovách, ktoré Pán Ježiš citoval satanovi pri pokúšaní na púšti: 

Je napísané: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.
(Matúš 4,4; 5. Mojžišova 8,3)

Preto som vedela, že ak pocítim v srdci duchovný hlad, tak prišiel čas na osobnú účasť na nedeľnom zhromaždení a pri Pamiatke Pánovej.

Nakoniec som, vďaka Bohu, mohla tráviť nedele pri rodičoch až do ich poslednej chvíle. Celý ten čas mi Pán Boh dával náhradné zdroje duchovnej výživy prostredníctvom internetových prenosov z bohoslužieb, osobného štúdia Biblie a modlitby, alebo cez čítanie kresťanskej literatúry. Postaral sa o to aj niekoľko týždňov po smrti rodičov, kým som mohla znova ísť medzi veriacich.

Keď som potom začala chodiť do spoločenstva kresťanov pravidelne a zrazu som musela vynechať kvôli chorobe, v srdci som pocítila, ako mi to veľmi chýba. A v tej chvíli mi bolo jasné, že náhradné zdroje skončili, už nie sú dostatočné. Preto sa teraz snažím byť v spoločnom zhromaždení veriacich čo najviac, koľko mi zdravie dovolí, aby moje srdce nezačalo hladovať.

Nový rozmer spasenia

Odkedy mám znova osobnú účasť na chlebe a kalichu, môžem si každú nedeľu veľmi hmatateľne pripomínať, čo pre mňa môj Boh urobil. A nielen pre mňa. Po smrti mojich blízkych som si začala ešte viac uvedomovať, aký veľký je rozmer spasenia.

Nie je to len o mne a mojom živote – o tom, že ja mám odpustené hriechy a istotu večného života, že ja smiem voľne pristupovať k svätému Bohu. Každú nedeľu si pripomínam, že Pán Ježiš zomieral a vstal z mŕtvych aj za mnohých ďalších, a tiež za mojich blízkych. Aj im dal milosť, aby Ho spoznali a uverili, aby Mu odovzdali svoje životy. Nebola to samozrejmosť.

Práve vďaka obeti Pána Ježiša Krista a Jeho veľkej milosti som sa s mojimi blízkymi nemusela rozlúčiť navždy, ale raz sa s nimi opäť stretnem. To si rada a s vďačnosťou v srdci pripomínam každú nedeľu, aj keď sa mi ešte stále stáva, že je to aj so slzami v očiach. Viem, že oni sa už majú dobre tam u Boha, ale tu na zemi nám chýbajú...

Hľadanie ticha

Po smrti rodičov, ktorí odchádzali k Bohu cez veľké utrpenie, a po smrti mojej dobrej kamarátky, ktorá podľahla ťažkej chorobe krátko po nich, som zrazu zistila, že nedokážem mať doma ticho. Buď som mala zapnutý televízor, alebo rádio, alebo som si sadla ku klavíru, alebo som niečo robila na notebooku... Skrátka, nedokázala som si len tak ticho sadnúť, premýšľať a načúvať Bohu. Bála som sa, že v tichu sa začnú príliš hlasno ozývať bolestivé spomienky.

Ale viem, že práve ticho je veľmi potrebné na komunikáciu s Bohom a je ďalším dôležitým zdrojom duchovnej sily a múdrosti. Sám Boh nás cez proroka Izaiáša upozorňuje: 

...v stíšení a dôvere bude vaša sila.
(Izaiáš 30,15)

A tak prosím Boha o pomoc a pomaly skúšam a učím sa, ako zvládať ticho, aby mi prinieslo ten správny úžitok. Lebo v tejto veci mi Pán Boh náhradný zdroj neponúkol.

Niektoré zápasy bývajú náročné, ale v minulosti som sa naučila, že ak nás Božie slovo a sám Boh k niečomu pozýva, ak niečo označí za dobré, užitočné, či dôležité, oplatí sa o to zabojovať. A vďaka Bohu za to, že na takýto boj nikdy nebudeme sami: 

...s nami je Hospodin, náš Boh, hotový nám pomôcť a viesť naše boje.
(2. Kronická 32,8)

Autor: Jana Čížová / 14.02.2025
Téma: Osobný blog / Život s diagnózou