Keď sa nám udejú ťažké veci, potrebujeme si nanovo nájsť pevnú zem pod nohami a pripomenúť si, kto sme. 

Hľadanie pevnej zeme 

Niekedy sa stáva, že do relatívne pokojného rodinného života zasiahnu nečakané problémy. Takéto náhle zmeny vedia rozkolísať všetky vzťahy, aj tie medziľudské, aj osobný vzťah k Bohu. Odrazu potrebujeme nanovo preskúmať, kto sme a kde je naše miesto.

Pred pár rokmi, keď nás doma zasiahli veľmi ťažké a dlhodobé ochorenia viacerých členov rodiny, aj ja som si potrebovala nanovo nájsť pevnú zem pod nohami. Potrebovala som si pripomenúť, kto vlastne som, a možno ešte viac, kto nie som.

Hračka v morských vlnách?

Náš rodinný život sa začal nekontrolovateľne meniť a ja som sa zrazu cítila ako hračka v morských vlnách. Zdalo sa mi, že so mnou okolnosti aj emócie mávajú, ako sa im zachce. A keď sa mi už podarilo nájsť nejakú schodnú cestu, mala som pocit, že ma rozbúrené vlny sťahujú späť do mora a môžem začať odznova...

Neúspešne som s tým bojovala až do chvíle, keď mi Boh s láskou ukázal, že toto je iba moja nereálna predstava, že skutočnosť je celkom iná. Pripomenul mi, že nie som hračkou v mori, ale Božím cenným vlastníctvom. Že On ma nevydal a nikdy nevydá napospas vlnám, ale moje nohy postavil na skalu a moja kotva siaha až do neba, k Jeho trónu. Zárukou, že to tak zostane, nie som ja, ani moja snaha, ale On sám.

Vďaka tomuto poznaniu už nemusím žiť v strachu a zmätku. Keď sa priženú ďalšie vlny smútku, bolesti, trápenia, alebo únavy, môžem mať istotu, že moje nohy zostanú pevne na skale. Morský príliv ma síce zmáča a chvíľu potrvá, kým znova uschnem, ale vlny ma nemôžu stiahnuť do mora. Lebo z Božích rúk ma nikto a nič nevytrhne, tak to o svojich ovečkách povedal Pán Ježiš:

...nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší než všetci, a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.
(Ján 10,28-29)

Zodpovedná za Božiu priazeň?

Istý čas som mala tiež pocit, že sa musím snažiť, aby nám Boh zachovával priazeň a bol ochotný pomáhať. Aj v tomto ma Boh musel poopraviť.

Ukázal mi, že Jeho náklonnosť voči nám nestojí na našej snahe, alebo na kvalite a množstve našich modlitieb, ale na Jeho otcovskej láske. Len vďaka tomu, že nás bezvýhradne miluje, až tak, že za nás obetoval vlastného Syna, môžeme byť Jeho deťmi a pristupovať k Nemu kedykoľvek a s čímkoľvek. To mi dáva nádhernú istotu, že v každej životnej situácii sa smiem oprieť o Otca, ktorý stojí pri nás a s láskou sa o nás postará.

No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. 
(Rimanom 5,8)
Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi. A nimi sme.
(1.Jána 3,1)

Perpetuum mobile?

Pri dlhodobých zápasoch treba celkom iné fyzické aj duševné nastavenie, ako pri krátkodobých. Na dlhej trati človek v istom bode zistí, že jeho sily nie sú bezhraničné a nemôže celý čas šprintovať. Je v poriadku, keď sa snažíme urobiť pre svojich blízkych maximum, pretože ich milujeme. Ale pri dlhodobých zápasoch som sa musela naučiť, že potrebujem aspoň zopár drobných aktivít, pri ktorých budem dočerpávať svoje sily (stíšenie nad Bibliou, čítanie kníh, hudba, prechádzky v prírode, stretnutie s priateľmi...).

Ja nie som stvorená ako perpetuum mobile, jedine Boh zvládne všetko a nikdy sa neunaví. On vie, ako ma stvoril. Vidí moje obmedzenia a to, čo ja nezvládnem, On dotiahne za mňa – buď svojou vlastnou rukou alebo prostredníctvom rúk okolitých ľudí. Spolu s tým súvisí schopnosť jasne požiadať o pomoc a ponúknutú pomoc prijať. Nie vždy to vyjde na prvý pokus, niekedy treba osloviť viacerých, pokým nájdeme toho správneho človeka, ktorý nám dokáže pomôcť. Pre mnohých (vrátane mňa) toto nie je samozrejmosť, ale treba sa tomu s Božou pomocou naučiť. Lebo Boh nás tak stvoril, aby sme sa navzájom potrebovali a dopĺňali.

Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy... Takto je teda mnoho údov, a predsa jedno telo. Preto oko nemôže povedať ruke: "Nepotrebujem ťa!" ani hlava nohám: "Nepotrebujem vás!"
(1.Korinťanom 12,27.20-21)

Byť dokonalá?

Obzvlášť na začiatku sa ma bolestivo dotýkali poznámky okolitých ľudí, že by sme mohli doma rôzne veci riešiť lepšie. Nuž, áno, mnohé veci by sa naozaj dali urobiť lepšie a možno aj rýchlejšie, ale postupne som sa naučila, že nie som dokonalá. Hoci sa snažím najlepšie ako viem, aj tak robím chyby. Ale nemusím preto plakať nad neprimeranou kritikou. Rovnako ani tí okolo mňa nie sú dokonalí a občas povedia niečo, čo by nemali, alebo len nepoznajú všetky okolnosti, aby vedeli správne reagovať.

Preto sa učím triezvo pristupovať ku kritike, vyberať si z nej to, čo mi v danej situácii skutočne pomôže. Zároveň sa učím nesúdiť príliš prísne samú seba, ani iných, ale predkladať všetky nedostatky svojmu Bohu. On jediný nerobí chyby, má všetko pod kontrolou a pomôže nám.

Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas.
(Židom 4,16)

Mať na všetko odpoveď?

My ľudia nepotrebujeme mať odpoveď na všetko. Niekedy to najcennejšie, čo môžeme utrápenému človeku dať, sú naše uši. Pre mňa bolo vždy vzácne, keď sa našiel niekto, kto mi úprimne načúval, aj keď to nevyústilo do žiadnej zaručenej rady alebo odpovede.

A keď už nejaká dobrá rada prišla, bolo to práve vtedy, keď si dotyčný vypočul, čo v rodine prežívame, čo nás najviac trápi, ako niektoré veci vnímame alebo ako by sme ich chceli či potrebovali riešiť. Niekedy pomohlo, keď mi dotyčný ponúkol nezávislý pohľad zvonka. Alebo keď sme spoločne dokázali roztriediť, ktoré potencionálne riešenia by mohli byť schodné a ktoré nie.

Asi najviac mne osobne pomáhali a stále pomáhajú rady, ktoré nasmerujú môj pohľad na Boha a Jeho slovo. Niekedy je Božie slovo naozaj to jediné, čo mi dokáže upokojiť dušu a zotrieť slzy z tváre. Lebo jedine Boh má odpoveď na všetko.

Jeho múdrosť je nesmierna.
(Žalm 147,5)

Zároveň však vie, kedy a koľko nám môže povedať, aby sme to uniesli.

Nalomenú trstinu nedolomí, tlejúci knôt nedohasí.
(Izaiáš 42,3)

Radovať sa s plačúcimi?

Toto bola jedna z najťažších lekcií, ale vďaka Bohu za ňu. Pavol píše veľa o radosti a má to dôležitý význam. Pravá radosť od Boha, resp. radosť v Ňom, veľmi pomáha prekonávať ťažké veci, dodáva odvahu a silu. Ale nie nadarmo Pavol píše aj o slzách.

Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.
(Rimanom 12,15)

Občas my kresťania tento verš trochu popletieme a snažíme sa radovať s plačúcimi. Dnes viem, že to môže ešte viac prehĺbiť bolesť v duši utrápených ľudí. Sama na sebe poznávam, že občas jednoducho potrebujem, aby niekto spolu so mnou plakal. Aby takýmto spôsobom aspoň chvíľu niesol so mnou moje bremeno. Ani Jóba Boh neviedol hneď k zmene postoja, ale nechal ho vyjadriť svoju bolesť.

My ľudia nedokážeme zmeniť boľavé srdce na radostné, ani nie sme na to určení. My máme byť smerovými tabuľkami, ktoré privádzajú utrápené srdcia k Bohu. Lebo jedine Boh dokáže do utrápeného srdca vliať pravú radosť aj vtedy, keď sa situácia javí beznádejnou.

Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja spása... Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja nádej.
(Žalm 62,2.6)

Vyhýbať sa smrti?

Ďalšou ťažkou lekciou pre mňa bolo a stále je, zvyknúť si hovoriť so svojimi blízkymi o blížiacej sa smrti. Ak si to oni sami želajú, treba si vypočuť ich myšlienky a otázky týkajúce sa zomierania, aby nemali pocit, že sú na túto ťažkú etapu života sami. Aj Pán Ježiš túžil po tom, aby tieto chvíle mohol zdieľať s učeníkmi:

Veľmi smutná je moja duša, až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou.
(Matúš 26,38)

Na druhej strane treba myslieť aj na stále prítomný život a do poslednej chvíle sa snažiť o jeho skvalitnenie. Niekedy je pre mňa veľmi ťažké udržať túto rovnováhu. Aj v tomto sa stále učím spoliehať, že to, čo ja nezvládnem, za mňa dotiahne môj Boh. Lebo v každej chvíli života sme v Jeho rukách.

A tak či žijeme, či umierame, patríme Pánovi. 
(Rimanom 14,8)

Boh sa postará

Niekedy sa v rodine udejú ťažké veci, na ktoré nie sme pripravení. Ale náš Boh je pripravený vždy a bude pri nás stáť. Možno to neurobí okamžite, možno to bude dlhá a pomalá cesta, ale dnes viem, že On ma postupne naučí všetko, čo k zvládaniu ťažkých situácií potrebujem. Na mne je zostávať v Jeho blízkosti a dôverovať Mu, aj keď sa zdá, že cesty niet. Nie je to ľahká úloha, ale opäť sa smiem oprieť o môjho Boha, ktorý mi aj v tomto rád pomôže.

Autor: Jana Čížová / 20.06.2024
Téma: Osobný blog / Život s diagnózou