Kam vkladáš svoju nádej?

Ak budeme dúfať vo veci okolo nás, v ľudí, alebo v samých seba a svoje schopnosti, časom vždy narazíme na hranice a naše nádeje sa rozsypú.
 

Čo nás čaká?

Včera večer mi volal otec, ako vždy na rozlúčku pred spaním. Chcel ma upozorniť, že do rána sa ochladí a možno príde aj mráz. Tak sme sa na chvíľu zamysleli, že či nebude treba ráno sneh odhadzovať? A potom sme sa na tom schuti zasmiali :) Predsa len, ešte je iba september. 

Mám rada chvíle, keď sa otec smeje, lebo posledné roky musí zvládať naozaj ťažký život - po ťažkej mozgovej príhode pripútaný na lôžko. Nakoniec sme sa zhodli, že ráno si opäť zavoláme a zhodnotíme meteorologickú situáciu. Samozrejme, žiaden sneh sa zatiaľ nekonal, snehuliak sa stavať nebude :) 

No keď už hovorím o prichádzajúcej zime, musím priznať, že vo mne nevyvoláva len úsmev, ale aj obavy. Začiatkom tohto roku som mala nepríjemný úraz, spôsobený pádom na zľadovatenom chodníku. Dlho som sa z neho zotavovala a do dnešného dňa cítim chvenie v žalúdku, keď prechádzam cez toto miesto (každé ráno tadiaľ chodím do práce). Cítim trochu úzkosť z toho, ako to bude ďalšiu zimu, čo mi prinesie, či znova nejakú nepríjemnosť alebo to zvládnem bez úrazu, bez pošmyknutia?

Toto je len jedna z mnohých vecí, ktoré mi v posledných mesiacoch spôsobujú stres, strach, nepokoj, možno úzkosť a občas aj hnev alebo slzy... Ale práve som dočítala knihu Očami leva, kde sa hovorí práve o takýchto ťaživých pocitoch a o nádeji. Autor knihy ma neustále vracal k otázke: 

Komu dôveruješ, do koho alebo čoho vkladáš svoju nádej?

Nádej v bezpečí

Problémom našich strachov, nepokoja, sĺz, sklamaní a beznádeje je fakt, že nič na tomto svete nebolo stvorené tak, aby váhu našej nádeje unieslo. Ak budeme dúfať vo veci okolo nás, alebo v ľudí, alebo v samých seba a svoje schopnosti, časom vždy narazíme na hranice a naše nádeje sa rozsypú. 

Jedinou alternatívou, kam môžeme bezpečne svoju nádej vložiť, je Boh sám. On jediný dokáže všetky naše nádeje uniesť. Otázkou je, či som ochotná prijať túto výzvu – úplne sa spoľahnúť na Boha, pustiť sa všetkého, čoho som sa doteraz tak kŕčovito držala a úplne sa odovzdať Jemu. Odovzdať sa Mu v dôvere, že On sa postará, On naplní všetky moje potreby, tie telesné aj tie v duši, v srdci. Dôverovať Mu bez ohľadu na to, či mi dopredu ukáže spôsoby, akými moje potreby naplní, alebo ma nechá počkať si na výsledok. 

Takáto zmena myslenia sa nedá uskutočniť zo dňa na deň, lusknutím prstov. Je to proces, treba sa tomu naučiť, ale tá námaha za to stojí. Som o tom presvedčená, aj keď sama na sebe zisťujem, že to môže byť v niektorých chvíľach naozaj bolestivé. S Bohom však kráčam po tomto svete už nejaký ten rok a mnohokrát ma presvedčil, že je naozaj mocný, že Ho nič nezaskočí a nič nie je nad Jeho sily. 

A predovšetkým ma stále znova presviedča o tom, že je láskavý, že ma má rád. Nemyslím takú "všeobecnú" lásku, že Boh miluje svet, svoje stvorenie, ale v poslednej dobe mi viac ako inokedy pripomína, že má rád mňa osobne. Kvôli mne obetoval svojho Syna, kvôli mne urobil mnoho ďalších vecí a nech sa v mojom živote deje čokoľvek, On stojí stále pri mne. "Mám ťa rád" – tieto tri slová mi neustále vkladá do mysle a stavia pred oči. A ja sa pomaličky učím dôverovať Mu, prijímať tieto Jeho slová a postupne spoznávať, čo to v praxi znamená.

Mám ťa rád

A mimochodom, skúšali ste niekedy čítať Bibliu cez tento filter – pozerať na jej slová s vedomím, že Boh má rád práve vás osobne, že robí mnoho vecí práve pre vás a kvôli vám? Že sa skláňa priamo k vám a chce uzdraviť a naplniť vaše srdce? Keď som ju začala takýmto spôsobom čítať, začali sa predo mnou vynárať mnohé veci, ktoré mi predtým unikali alebo mi pripadali všedné, nie až tak dôležité, nie určené mne. Biblia začala ku mne hovoriť oveľa osobnejšie ako kedykoľvek predtým...

Autor: Jana Čížová / 19.09.2020
Téma: Osobný blog / Život s diagnózou