Hľadanie hraníc

Vedomie vlastnej identity je pre kresťana dôležitou pomôckou pri hľadaní hraníc svojho správania a konania...

Vedomie vlastnej identity

Cirkev je na tomto svete okrem iného na to, aby ľuďom zjavovala Pána Ježiša Krista (veď je Jeho telom a Jeho chrámom – Efezanom 1,22-23; 2,20-22), a aby niesla zvesť o Jeho diele spasenia (Matúš 28,19-20; Sk 1,8). 

Do istej miery sa musí prispôsobiť prostrediu, kultúre, v ktorej sa nachádza, aby bola jej zvesť zrozumiteľná. A tiež musí chodiť na miesta, kde žijú ľudia bez Boha, pretože práve im je táto zvesť určená. 

Na druhej strane však musí Cirkev zostať Cirkvou – ľudom zvláštnym, oddeleným Bohu – inak by stratila schopnosť plniť svoju úlohu. Ako ale nájsť hranice, do akej miery sa okolitým ľuďom prispôsobiť a kedy sa naopak jasne oddeliť? 

Jednou z možností, a mám za to, že veľmi zásadnou, je poznanie vlastnej identity.

Kto som a kam patrím

Ak som uverila v Ježiša Krista, ak som prijala Jeho dar odpustenia a večného života, stala som sa súčasťou Jeho tela – Cirkvi. Ale viem presne, čo to znamená? Kým vlastne som a čoho súčasťou som sa stala?

O identite kresťana a Cirkvi sa dá veľa dozvedieť v liste apoštola Pavla do Efezu. Dalo by sa povedať, že Pavol v tomto liste zhrnul všetko dôležité, čo by kresťan mal a potreboval o svojej identite vedieť. Pre mňa osobne bolo štúdium tohto listu veľmi zaujímavé a podnetné. Aj keď, vyjadrovanie apoštola Pavla je tu pomerne zložité, jeho vetné konštrukcie sú trochu náročné na porozumenie (predovšetkým v prvej polovici tohto listu). 

Preto som siahla po doplnkovej literatúre. Veľmi dobre mi pomohla kniha od autora Tomáša Palu s názvom Poodhalené tajemství (KS Ostrava-Kunčičky, 2011, 190 strán). Nie je to žiadny vysoko teologický výklad, dosiahnuteľný len pre žirafy. Práve naopak, je to veľmi jednoduchý, zrozumiteľný komentár pre obyčajné ovečky, a tiež orientovaný na praktické využitie daných myšlienok v živote kresťana a Cirkvi. Vďaka tejto knihe som mohla objaviť v liste Efezanom veľa vzácnych pokladov.

Identita jednotlivca

Tento list hovorí veriacim ľuďom o ich minulom, súčasnom i budúcom postavení. O tom, odkiaľ vyšli, kým sa stali a čo všetko získali. Hovorí o Božom odvekom pláne s nimi, o spôsobe, akým ho zrealizoval, za akú cenu a s akým cieľom. 

Hovorí tiež o spôsobe, akým možno dôjsť k poznaniu a privlastneniu si týchto vecí, nie je to totiž iba vec rozumu alebo logického myslenia. Viackrát sa v tomto liste píše o tajomstve, o zjavení, o spoluúčasti Ducha Svätého, o Božej moci, a tiež sa tu mnohokrát opakujú slová ako: z milosti, v Kristovi, skrze vieru...

Identita Cirkvi

Okrem identity jednotlivca sa Pavol v tomto liste pokúša priblížiť aj tajomstvo Cirkvi ako celku – čo je to Cirkev, koho sa týka, ako vznikla, ako by mala vyzerať, čo by sa malo a nemalo v jej vnútri diať...

Píše napríklad o zvláštnom paradoxe v Cirkvi – o potrebe rôznosti (rozličné schopnosti a úlohy jednotlivých údov) a zároveň o potrebe nerozlučnej jednoty. Vysvetľuje tiež, v čom táto jednota spočíva, prečo je pre Cirkev dôležitá a čo dokáže takú pestrú zmes jednotlivcov udržať pohromade.

Venuje sa tiež tomu, ako sa máme ako Cirkev správať. Ako sa majú prejavovať deti svetla a čo je pre ne naopak neprípustné. Následne sa venuje aj niektorým konkrétnym vzťahom: medzi mužom a ženou, medzi deťmi a rodičmi, medzi nadriadenými a podriadenými, alebo tu nájdeme aj zmienku o vzťahu k veciam (ako napríklad alkohol). Odkrýva sa tu aj tajomstvo toho najdôležitejšieho vzťahu: vzťahu tela a hlavy – vzťahu Cirkvi a Pána Ježiša Krista.

V závere listu apoštol Pavol venuje niekoľko veršov aj vzťahu Cirkvi a sveta. Upozorňuje nás, že pobyt v tomto svete je neustály boj a podľa toho máme byť oblečení, vystrojení. Vysvetľuje tiež, s kým máme dočinenia, proti komu vlastne bojujeme, a tiež odkiaľ čerpať silu do tohto boja.

Význam identity

List do Efezu je plný informácií o tom, kým sme ako jednotlivci aj ako Cirkev. Poznanie vlastnej identity je veľmi dôležité. Pretože ak viem, kto som, kam patrím a aké správanie tomu zodpovedá, potom ľahšie rozlíšim hranice - ľahšie zistím, do akej miery sa môžem pri nesení evanjelia ľuďom okolo seba prispôsobiť, a kedy sa treba naopak oddeliť.

Identita ako pečať

Samozrejme, poznanie identity nie je len o rozoznávaní hraníc pri oddeľovaní a prispôsobovaní sa. Jednej policajnej dôstojníčky sa raz spýtali, čo znamená jej policajný odznak a ona na to odpovedala: "Môj odznak má ľuďom naokolo ukázať, kto som, no zároveň má aj mne samej pripomínať, že tu mám prácu, že mám za úlohu pomáhať ľuďom, ktorým sa dejú zlé veci."

Jej odpoveď môže byť inšpiráciou aj pre nás kresťanov ako jednotlivcov i Cirkev ako celok. My máme tiež svoj "odznak" – svoju pečať danú Duchom Svätým (Efezanom 1,13). Táto pečať má ukazovať ľuďom naokolo, kto sme a zároveň má pripomínať nám samým, že máme svoju úlohu – pomáhať tým, ktorí hynú, aby našli cestu k životu.

Cirkev ako domáca základňa

Celkom v závere listu do Efezu Pavol vyjadruje jednu vzácnu a možno tak trochu opomínanú úlohu Cirkvi. Hovorí o tom, že kresťan (ako jednotlivec) potrebuje akési zázemie (spoločenstvo), kde sa uskutočňujú vzájomné modlitby a zdieľanie sa: 

...vytrvalo bdejte a prihovárajte sa za všetkých svätých, aj za mňa... chcem, aby ste vedeli čo je so mnou, čo robím...
(Efezanom 6,18-22)

Náš pobyt v tomto svete je náročný, pretože už nie sme z tohto sveta, už doň nepatríme (Ján 17,16). Pohybovanie sa v ňom je pre nás každodenný tvrdý boj. Preto potrebujeme okrem iného aj kvalitnú domácu základňu, kam sa po ťažkom boji môžeme vracať, a tou by mala byť práve Cirkev. V 3. kapitole tohto listu Pavol píše, že sme ako deti Božie našli nový domov: A tak teda už nie ste cudzinci a prišelci, ale ste spoluobčania svätých a členovi Božej rodiny. (Efezanom 3,19) Túto skutočnosť pekne opísal autor spomínanej knihy Poodhalené tajemství. Dovolím si citovať:

Dovedeme dostatečně ocenit, co to znamená Boží rodina a nový domov? Jistě, v Církvi bývají i nedostatky. Mnohdy nám na našich sourozencích ve víře může ledacos vadit, na leccos můžeme mít různé pohledy. Ale jsme Boží rodina…

Domov je místo, kam se vracíme po celodenním shonu. Doma si můžeme odpočinout od starostí v zaměstnání a načerpat sílu k dalšímu životu. Doma očekáváme a většinou i nalézáme porozumění a pomoc našich nejbližších. Zde se můžeme svěřit se svými trampotami a obavami, a máme někoho, kdo nás povzbudí. Zde se můžeme sdílet i se svými úspěchy a radostmi.

Jak si počínáme v duchovní oblasti? Je shromáždění místem odpočinku, kde čerpáme sílu do dalšího boje, do našeho "zaměstnání"? Je místem, kde najdeme bratry a sestry, u nichž najdeme porozumění, kde se můžeme svěřit se svými obavami a kde najdeme posilu? Važme si tohoto krásného prostředí, které je hostům nedostupné. Tohle host neprožívá…

Autor knihy ale pripomína, že táto minca má dve strany, že takéto domáce zázemie nevznikne samo od seba, ani sa samo nedokáže udržiavať:

Snažme se toto krásné prostředí nejen přijímat, ale i vytvářet a šířit, chovat se přívětivě ke svým bratrům a sestrám a nést jejich břemena… Jak by to vypadalo, kdybychom se doma chovali jako hosté? Kdybychom se posadili a čekali, že nás někdo obslouží? Ale večeři musí někdo uvařit, stůl se musí prostřít, nádobí umýt a pokoj uklidit… Stejně je tomu i v duchovním životě. Zde jsme domácí. Čeká nás práce, kterou je třeba vykonat. Jinak i zde bude nepořádek a chaos. Krásná rodinná atmosféra je podmíněna právě tím, že všichni přiloží ruce k dílu… Jsme si vědomi této stránky "domácích Božích"?

Jsme si zároveň vědomi toho, že jsme na této zemi cizinci a poutníci? Je dobře si tyto meze našeho života občas připomenout. Ďáblu se to občas daří zaměnit. Ve shromáždění, kde bychom měli být doma, se cítíme jako hosté, a ve světě, kde bychom měli být cizinci, se cítíme jako ryba ve vodě. Ke své vlastní škodě.
str. 53-55)

Autor: Jana Čížová / 25.03.2018
Téma: Život kresťana / Praktický život