Prečo sú evanjeliá štyri, prečo sú rozdielne a ako pristupovať k ich čítaniu a výkladu? 

Povaha evanjelií

Dnes sa pozrieme na to, ako si poradiť s evanjeliami. Opäť budem čerpať z knihy Jak číst Bibli s porozuměním od autorov Gordon D. Fee a Douglas Stuart (ďalej uvádzaná ako Príručka). 

Takmer všetky ťažkosti pri výklade evanjelií pramenia z toho, že ani jedno z evanjelií nenapísal Ježiš sám, že evanjeliá sú štyri a napokon, že sú nám podávané v jazyku a kultúre judaizmu 1. storočia.

Nie sú to knihy od Ježiša, ale o Ježišovi, ktoré obsahujú mnoho spomienok na Jeho vyučovanie. Evanjeliá nie sú ako Skutky, pretože okrem historických príbehov tu nachádzame množstvo výrokov a vyučovania. Avšak, na rozdiel od Pavlových epištol, tieto výroky nenapísal sám Ježiš. Okrem toho sa tu Ježišove výroky často objavujú opakovane, ale len zriedka majú v jednotlivých evanjeliách úplne totožné znenie alebo poradie.

Prečo sú vlastne evanjeliá štyri a prečo nie sú totožné? Dôvod je prostý: rôzne skupiny kresťanov potrebovali nejakú knihu o Ježišovi. Evanjelium napísané pre jednu skupinu veriacich nie vždy uspokojovalo potreby inej skupiny. Evanjelium sa po vzniku prvej cirkvi potrebovalo dostať aj do širšieho sveta, do prostredia, ktoré už nebolo prevažne vidiecke, poľnohospodárske, židovské; ale do Ríma, Efezu alebo Antiochie, kde sa evanjelium stretávalo s mestským a pohanským ovzduším.

Jedno evanjelium bolo napísané ako prvé, väčšinou sa má za to, že to bolo Markovo evanjelium. To bolo potom dvakrát "prepísané" Matúšom a Lukášom (o čom si bližšie povieme neskôr), a každé bolo napísané z odlišných dôvodov – aby uspokojilo rozdielne potreby čitateľov. Ján napísal svoje evanjelium nezávisle na predošlých troch (aspoň tak hovorí najčastejšie prijímaný názor), pretože ho viedli opäť celkom iné dôvody. Dôležité je, že to všetko sa dialo pod vedení Ducha Svätého.

Neskoršia cirkev nevníma žiadne z evanjelií ako nadradené, lepšie alebo dôležitejšie. Jednoducho ich vidí ako stojace vedľa seba. Evanjeliá nám môžu byť príkladom v tom, aby sme sa aj my snažili priniesť zvesť o Pánovi Ježišovi do aktuálneho prostredia takým spôsobom, aby mu ľudia porozumeli.

Historický výklad

Už sme sa naučili, že prvým krokom pre správne porozumenie biblickému textu, je jeho historický výklad – čo text znamenal pre pôvodných čitateľov vtedy a tam. Vieme, že pri historickom výklade sú nám nápomocné dve veci – historický a literárny kontext.

1. Historický kontext

Autori Príručky sa najskôr zameriavajú na historický kontext Ježišovej doby a Ježišovho života, a potom k tomu pridávajú ešte historický kontext samotného evanjelistu, ktorý dané evanjelium napísal. Skúsim to aspoň stručne zhrnúť. V Príručke je to samozrejme popísané podrobnejšie.

Aby sme porozumeli kontextu Ježišovej doby, musíme sa ponoriť do judaizmu 1. storočia, v ktorom Ježiš žil a pôsobil. To však znamená omnoho viac, ako napríklad vedieť, že saduceji neverili vo zmŕtvychvstanie. Treba vedieť aj prečo tomu neverili a prečo sa Ježiš tak málo s nimi stýkal... K pochopeniu historického kontextu evanjelií skrátka bude treba použiť odbornú literatúru.

Zároveň je užitočné mať na pamäti povahu Ježišovho vyučovania. Všetci vieme, že Ježiš často učil v podobenstvách, ale už menej si všímame, že často požíval (aj mimo podobenstiev) prvky ako napr. hyperbola (zámerné zveličenie). V evanjeliu Matúša 5,29-30 (a paralelne aj v Markovi 9,43-48) Pán Ježiš napríklad hovorí: "Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď od seba... A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba." Takto doslovne to v skutočnosti nemyslel. Určite vieme, že zveličovanie je účinná vyučovacia metóda, pri ktorej sa máme držať toho, na čo učiteľ myslí a nie toho, čo presne hovorí.

Pán Ježiš tiež používal veľmi účinne príslovia (Mt 6,21; Mk 3,24), prirovnania a metafory (Mt 10,16; 5,13), poéziu (Mt 7,7-8; Lk 6,27-28), otázky (Mt 17,25) alebo iróniu (Mt 16,2-3).

No a potom je tu historická rekonštrukcia života Pána Ježiša. To tiež nie je jednoduchá záležitosť. Ježišove slová a činy boli počas dlhých rokov podávané len ústne. Mnohé Jeho výroky sa podávali spolu s krátkym sprievodným kontextom, čím vznikali tzv. "príbehy s (Ježišovými) výrokmi" – pretože tieto príbehy existujú len kvôli výroku, ktorý ich zakončuje. A pri niektorých Ježišových výrokoch kontext celkom chýbal.

Evanjelisti mali teda k dispozícii množstvo Ježišových výrokov, ale často len s obmedzeným alebo žiadnym kontextom. Preto by nás nemalo prekvapiť, že jednotlivé krátke príbehy zasadzovali do širšieho kontextu, pod vedením Ducha Svätého, samotní evanjelisti. To je jeden z dôvodov, prečo sa rovnaký výrok nachádza v rôznych kontextoch. Z toho istého dôvodu sú v evanjeliách výroky s podobným námetom často zoskupované tematicky a nie chronologicky.

Pri čítaní evanjelií je tiež dobré sledovať (ak je to uvedené), komu Pán Ježiš svoje výroky adresuje – či hovorí k svojim učeníkom, k väčšiemu zástupu alebo k svojim odporcom. Poznanie, ku komu Ježiš svoje slová hovoril, nemusí vždy ovplyvniť ich základný zmysel, ale môže to rozšíriť čitateľove obzory a často to pomôže lepšie pochopiť hlavnú myšlienku Ježišových slov.

Užitočný je aj pohľad na historický kontext samotného evanjelistu, ktorý dané evanjelium napísal. Tu sa pohybujeme trochu v rovine dohadov, pretože samotní autori nie sú v evanjeliách priamo menovaní a ani nevieme presné informácie o tom, kde svoje evanjeliá napísali. Ale s istotou môžeme určiť, o čo danému evanjelistovi išlo – podľa toho, ako svoju látku vybral a usporiadal.

Autori Príručky si tu berú ako príklad Markovo evanjelium. Píšu, že Marek má zvláštny záujem o objasnenie Ježišovho mesiášstva. Marek vie, že Mesiáš je Boží Syn (1,1), ktorí prechádza Galileou s mocou a súcitom (kapitoly 1-8,26), ale vie aj to, že Ježiš svoje mesiášstvo opakovane ponecháva v skrytosti (napr. 1,34; 1,43-44; 3,12; 4,11; 5,43; 7,24; 7,36; 8,26; 8,30). Dôvodom pre toto utajenie je to, že len sám Ježiš chápe pravú podstatu svojho mesiášskeho poslania – poslania trpiaceho služobníka, ktorý víťazí skrze smrť. Napriek tomu, že učeníkom je to vysvetľované trikrát, nerozumejú tomu (8,27-33; 9,30-32; 10,32-45). Markov záujem zobraziť Ježiša ako trpiaceho služobníka, je ešte viac viditeľný na tom, že Ježišovo vyučovanie o učeníctve zaraďuje až potom, ako hovorí o Jeho utrpení. Markovo evanjelium nám hovorí, že kríž a utrpenie Pána Ježiša sú zároveň známkami pravého učeníctva. Ak On niesol kríž, budú ho niesť aj Jeho nasledovníci.

Z mimobiblických zdrojov sa môžeme dozvedieť, že Markovo evanjelium je pravdepodobne zápisom Petrových spomienok, a že sa objavilo krátko po Petrovej mučeníckej smrti, v dobe veľkého utrpenia medzi kresťanmi v Ríme. Tieto doplňujúce informácie nám dokresľujú alebo pomáhajú pochopiť, prečo mohlo byť Markovým zámerom písať o Mesiášovi ako o trpiacom služobníkovi.

2. Literárny kontext

Na začiatku tohto seriálu sme si hovorili, že význam jednotlivých slov a viet sa viaže k vetám predchádzajúcim a nasledujúcim. Lenže, pri evanjeliách sme si povedali, že jednotlivé príbehy a Ježišove výroky nemusia byť nutne zaznamenané v takom poradí a kontexte, ako sa v skutočnosti pôvodne odohrali. K niektorým pôvodným kontextom evanjelisti mohli mať prístup, ale k niektorým nie, a preto je do veľkej miery zoradenie jednotlivých príbehov a výrokov výsledkom práce samotných evanjelistov (pod vedením Ducha Svätého).

V prípade evanjelií teda literárny kontext v rámci predchádzajúcich a nasledujúcich viet až taký jednoznačný a nápomocný nie je a nie vždy nám pomôže vnímanie odstavcov ako pri epištolách. Odstavce nám tu môžu byť užitočné pri dlhých blokoch nejakého vyučovania, ale nie v evanjeliu ako celku.

Vzťah medzi evanjeliami

Najbežnejší, ale zároveň najnepravdepodobnejší predpoklad je, že každé evanjelium bolo napísané nezávisle od ostatných. Máme veľa indícií, ktoré svedčia skôr o opaku.

Napríklad medzi Markovým, Matúšovým a Lukášovým evanjeliom je vysoká miera slovnej zhody v príbehoch a aj v tom, ako zachytávajú Ježišove výroky. Samozrejme, pri výrokoch Pána Ježiša, ktorý hovoril tak, ako nikto iný na tejto zemi, by nás slovná podobnosť nemala prekvapovať. Ale ak sa takáto veľká miera zhody podarí aj pri prerozprávaní príbehov, to nám už niečo napovedá.

Príbehy z Ježišovej doby sa pôvodne rozprávali po aramejsky, zatiaľ čo my ich v Biblii vidíme v gréčtine. Pri tom treba brať do úvahy, že gréčtina má veľmi voľný slovosled, ale v jednotlivých evanjeliách sú príbehy často zapísané s takmer zhodným slovosledom. Preto je veľmi nepravdepodobné, že by traja evanjelisti, na troch rôznych miestach Rímskej ríše (bavíme sa o Markovi, Matúšovi a Lukášovi) úplne nezávisle použili zhodný slovosled, ešte aj s takými drobnosťami, ako sú predložky alebo spojky.

Pozrime sa napríklad na príbeh o nasýtení päťtisícového zástupu. Autori Príručky si urobili malú štatistiku.

1.) Počet použitých slov pri rozprávaní príbehu: Matúš - 157, Marek - 194, Lukáš - 153, Ján - 199

2.) Počet slov spoločných pre prvé tri evanjeliá: 53

3.) Počet slov, ktoré má Jánovo evanjelium spoločných s ostatnými troma: 8

4.) Zhoda v percentách: Matúš s Markom - 59%, Matúš s Lukášom - 44%, Lukáš s Markom - 40%, Ján s Matúšom - 8,5%, Ján s Markom - 8,5%, Ján s Lukášom - 6,5%

Zdá sa, že nám z toho dosť jasne vyplýva, že Jánovo evanjelium bolo písané nezávisle od ostatných. Matúš a Lukáš mali zrejme prístup k Markovmu evanjeliu, ktoré bolo napísané pravdepodobne ako prvé. Matúš a Lukáš teda mohli čerpať z Markovho evanjelia, pri čom mali aj nejaké ďalšie informácie, ktoré k nemu doplnili, každý podľa svojich možností.

Paralelné štúdium

Pri štúdiu konkrétneho príbehu v jednom evanjeliu by sme nemali zabúdať na paralelné texty v ostatných evanjeliách.

Žiaden z evanjelistov nepísal svoje evanjelium s predpokladom, že čitatelia budú mať v rukách aj zvyšné tri. Na druhej strane skutočnosť, že Boh nám zanechal v Biblii štyri evanjeliá, nám hovorí, že by sme ich nemali čítať úplne izolovane jedno od druhého.

1. Nedopĺňať detaily

Dôležité je uvedomiť si, že účelom paralelného štúdia evanjelií nie je za každú cenu dopĺňať do jednotlivých príbehov detaily z ostatných evanjelií. Tým sa zahmlievajú rozdielne postoje evanjelistov, resp. rozdielne úmysly, s ktorými svoje evanjeliá písali. Jednotlivé príbehy sa tak namiesto obohatenia môžu ochudobňovať.

Zoberme si napríklad Ježišove slová z Lukáša 6,20: "Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo." A potom slová z Matúša 5,3: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo."

Ak by sme brali ohľad len na dopĺňanie detailov, tak by sme prišli k záveru, že výsledné poučenie znie: slová Pána Ježiša sú určené chudobným duchom. Lenže Lukáš nepísal svoje evanjelium so zámerom, že si ho čitatelia budú dopĺňať slovami z evanjelia Matúša. Lukáš napísal pod vedením Ducha Svätého to, čo napísal. Ak by sme šli cestou dopĺňania detailov, ochudobnili by sme tieto slová o to, čo im právom patrí: Pán Ježiš sa skláňa k chudobným duchom, ale aj k utláčaným a chudobným materiálne. V Lukášovom evanjeliu si môžeme všimnúť práve tento aspekt (Lk 14,12-14; 12,33-34) a napokon sa takéhoto pohľadu dotýka aj Matúš (6,19-21).

2. Lepšie rozumieť

Zároveň nám môže paralelné čítanie evanjelií pomôcť porozumieť niektorým ťažším textom. Tu si autori Príručky zobrali za príklad slová z Matúša, Marka a Lukáša:

Mk 13,14: Keď uvidíte ohavnosť spustošenia stáť na mieste, kde nemá byť — kto číta, nech rozumie —, vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utekajú do hôr.

Mt 24,15-16: Keď teda uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorej bolo povedané ústami proroka Daniela, stáť na svätom mieste — kto číta, nech rozumie —, vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utekajú do hôr.

Lk 21,20-21: Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že je blízko jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech utekajú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú.

Tieto slová sú vo všetkých troch prípadoch uvedené v tom istom kontexte. Marek vyzýva svojich čitateľov, aby sa dobre zamysleli nad tým, čo Ježiš označoval ako ohavnosť spustošenia, ktorá bude stáť tam, kde nemá byť. Matúš, tiež inšpirovaný Duchov Svätým, pomohol svojim čitateľom tým, že výrok zapísal v trošku jasnejšej podobe - pripomína slová proroka Daniela a miesto, kde táto ohavnosť nemá stáť, označuje ako sväté miesto, čo sa dá chápať ako chrám v Jeruzaleme. Lukáš, tiež inšpirovaný Duchom Svätým, celý Ježišov výrok pre svojich pohanských čitateľov vyložil, aby mu správne porozumeli.

Na týchto príkladoch môžeme vidieť, ako nám môže byť paralelné štúdium evanjelií užitočné. Paralelné texty nám pomáhajú uvidieť charakteristické rysy jednotlivých evanjelií, môžu náš pohľad obohatiť a môžu nám pomôcť lepšie porozumieť niektorým náročným textom.

Zároveň nám paralelné štúdium pomáha vnímať rôzne kontexty, v ktorých sa rovnaké alebo podobné myšlienky objavovali v rozvíjajúcej sa cirkvi. Rovnaký príbeh alebo výrok môže mať v rôznych evanjeliách rozdielny kontext a teda aj mierne odlišný význam alebo hlavnú myšlienku.

Výklad evanjelií ako celkov

Pri zostavovaní evanjelií hrali rolu dva princípy: selektivita (vyberanie) a adaptácia (prispôsobovanie). 

Evanjelisti, Bohom vedení, vyberali tie príbehy a vyučovania, ktoré vyhovovali ich cieľovým poslucháčom. Samozrejme, jedným z cieľov mohol byť aj prostý záujem zapísať a uchovať to, čo mali o Ježišovi k dispozícii. Avšak napríklad Ján, ktorý zapísal podstatne menej príbehov a rozhovorov, zato vo väčšej obšírnosti, nám hovorí, že bol značne selektívny (20,30-31; 21,25). A Lukáš sa napríklad rozhodol nezaradiť značnú časť Markovho evanjelia (6,45-8,26).

Evanjelisti a ich spoločenstvá veriacich mali špecifické záujmy, ktoré ich viedli k prispôsobeniu toho, čo sa rozhodli zapísať. Ján nám napríklad jasne hovorí, že jeho cieľ bol vyslovene teologický: "No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (20,31). Tento záujem o Ježiša ako židovského Mesiáša pravdepodobne súvisí s tým, že väčšina jeho látky je o Ježišovej službe v Judsku a Jeruzaleme - oproti takmer výhradne galilejskej službe, ktorú zachytávajú ostatní evanjelisti. Tí zapísali Ježišov výrok o tom, že prorok je vo svojej domovine bezo cti, v kontexte Ježišovho odmietnutia v Nazarete (Mt 13,57, Mk 6,4, Lk 4,24). Ján však vie, že pre Židov bol pravým Mesiášovým domovom Jeruzalem, a tak tento výrok používa pri opise Mesiášovho odmietnutia v Jeruzaleme (Jn 4,44-45), čo je dôležitý teologický vhľad do Ježišovej služby.

Tento selektívny a adaptačný princíp nám vysvetľuje väčšinu zdanlivých rozporov medzi evanjeliami. Ak by ste chceli vedieť viac podrobností, musíte sa pozrieť do Príručky, z ktorej tieto poznámky čerpám.

Výklad evanjelií do dnešnej doby

Pri výklade evanjelií do dnešnej doby sa z veľkej časti dajú využiť princípy, ktoré sme si povedali pri čítaní epištol a historických rozprávaní.

1. Vyučovanie a príkazy

Ježišove vyučovanie a príkazy by sme mohli prenášať do dnešnej doby podobne, ako je to pri novozákonných epištolách. Treba si dať najskôr pozor na historický kontext, tiež na kultúrnu podmienenosť, alebo využitie princípov v zrovnateľných alebo podobných situáciách. O tom sme si už hovoril pri epištolách, takže ak treba, môžete sa na chvíľu k nim vrátiť a zopakovať si doterajšie poznatky.

Musíme si dať pozor aj na to, aby sme Ježišove výroky a vyučovanie úmyselne neobchádzali. Niektorým sa Jeho vyučovanie zdá veľmi podobné Mojžišovmu zákonu a príliš náročné, nesplniteľný ideál. Pán Ježiš nám však pre novozákonnú dobu nedáva ďalší Mojžišov zákon, od ktorého plnenia by záviselo naše prijatie u Boha. Pán Ježiš nám ukazuje, ako máme žiť nie preto, aby nás Boh prijal, ale preto, že nás už prijal. Hovorí o morálke Božieho kráľovstva, o neodplácaní sa zlým za zlé, o odpúšťaní... lebo nám bolo odpustené, lebo Božia láska netúži po pomste...

2. Príbehy

Príbehy v evanjeliách nám obvykle slúžia viacerými spôsobmi.

Príbehy, ktoré zachytávajú zázraky, slúžia predovšetkým na ilustráciu Božej moci. Môžeme v nich nachádzať aj nejaké malé ilustrácie našej viery, nevery, strachu, atď... Ale v prvom rade zjavujú prichádzajúcu moc Božieho kráľovstva, ktorá vchádza do sveta prostredníctvom Ježišovej služby.

A potom sú tu príbehy, ako napríklad o bohatom mládencovi, ktoré bývajú zasadené do kontextu nejakého vyučovania. Tie nie sú zaznamenané preto, aby sme si z nich vyrobili presnú šablónku (napr. že všetci mladíci musia rozdať svoj majetok), ale slúžia na ilustráciu princípu, ktorý práve Ježiš vyučuje. V tomto prípade príbeh ilustruje, aké je ťažké vojsť do nebeského kráľovstva, ak sa niekto naviaže na majetok, ak v majetku vidí svoje zabezpečenie. Božia láska však môže robiť zázraky aj na bohatých, čo nám zase ilustruje príbeh o Zacheovi.

Začiatok konca

Na záver štúdia evanjelií ešte jedna dôležitá vec. Pri čítaní evanjelií a celého Nového zákona treba mať na pamäti, že celý teologický rámec Nového zákona je eschatologický. Eschatológia súvisí s koncom – keď Boh ukončí tento vek.

Väčšina Židov v Ježišovej dobe uvažovala eschatologicky. To znamená, že uvažovali, akoby žili na samotnom konci času, kedy Boh vstúpi do histórie, ukončí tento náš vek a nastolí nový. V gréčtine sa tento koniec nazýva eschaton. Uvažovať eschatologicky teda znamená vyzerať koniec.

Prví kresťania tomuto pohľadu na život dobre rozumeli. Udalosti Ježišovho príchodu, Jeho smrť a vzkriesenie, aj udelenie Ducha Svätého, boli spojené s ich očakávaním príchodu konca, ktorý zároveň znamenal nový začiatok – začiatok nového mesiášskeho veku. O tejto dobe sa hovorilo aj ako o Božom kráľovstve, čo znamenalo dobu "Božej vlády". Charakteristiku tohto nového veku nájdeme na viacerých miestach Písma (Iz 11,4-5; Iz 2,2-4; Jr 31,31-34; 32,38-40; Za 13,1; Iz 53,5; Iz 11,6-9).

Keď Ján Krstiteľ ohlásil, že príchod konca je veľmi blízko a pokrstil Božieho Mesiáša, ktorý mal nastoliť nový vek Ducha (Lk 3,7-17), eschatologické očakávania dosiahli vrcholu. Následne sám Ježiš ohlásil, že budúce kráľovstvo sa s Jeho službou priblížilo (napr: Mk 1,14-45; Lk 17,20-21). Vyháňal démonov, robil zázraky a otvorene prijímal hriešnikov – to všetko boli znamenia, že koniec začal (napr. Lk 11,20; Mt 11,2-6; Lk 14,21; 15,1-2). Preto každý Ježiša neustále sledoval, aby zistil, či je naozaj "ten, ktorý má prísť".

Potom bol náhle ukrižovaný a svetlá akoby zhasli. No na tretí deň vstal z mŕtvych a zjavil sa mnohým svojim nasledovníkom. Zdalo sa, že teraz už určite obnoví kráľovstvo pre Izrael (Sk 1,6). Namiesto toho sa však vrátil k Otcovi a vylial zasľúbeného Ducha. A toto je zdroj problémov pre prvotnú cirkev, aj pre nás dnes. Pán Ježiš ohlasoval kráľovstvo, akoby prišlo s Jeho vlastným príchodom. Príchod Ducha Svätého, zázraky a znamenia moci – to boli znamenia, že nový vek prišiel. Koniec tohto veku však zjavne ešte nenastal. Ako tomu mali rozumieť?

Čoskoro si prví kresťania uvedomili, že Pán Ježiš neprišiel nastoliť definitívny koniec, ale takzvaný "začiatok konca". S Ježišovou smrťou, vzkriesením a príchodom Ducha Svätého už budúce požehnania a výsady prišli. Svojim spôsobom už teda ku koncu došlo. Ale v skutočnosti samotný koniec ešte nenastal.

Prvý kresťania sa učili byť ľuďmi skutočne eschatologickými. Žili v medziobdobí – medzi začiatkom konca a vyvrcholením konca. Pri stole Pánovom slávili svoju eschatologickú existenciu, keď zvestovali "smrť Pánovu dokiaľ nepríde" (1Kor 11,26). Žili budúcnosťou, už žili s výsadami nového veku (spasenie, oslobodenie od súdu, víťazstvo nad hriechom a satanom...), ale museli s nimi žiť ešte stále v tomto porušenom, hriešnom svete, kde na nich satan stále mohol útočiť.

Kľúč k výkladu Nového zákona je možné nájsť práve v tomto pnutí. Tí, ktorí sme sa stali Božími deťmi, sme povolaní žiť v Božom kráľovstve, podľa zásad tohto kráľovstva, hoci jeho plný príchod ešte nevidíme, ešte len očakávame koniec konca.

To je tak v kocke všetko k evanjeliám a nebudúce sa pozrieme ešte trochu zbližša na podobenstvá. Snáď vám moje poznámky sú aspoň trochu k úžitku, aj keď som si vedomá, že sú veľmi stručné a možno miestami aj horšie zrozumiteľné. Ak chcete vedieť viac, musíte si prečítať Príručku, z ktorej tieto poznámky čerpám. 

Autor: Jana Čížová / 24.11.2020
Téma: Život kresťana / Čítanie Biblie