Mohol si vybrať medzi skvelou kariérou športovca a ťažkou prácou misionára, lebo v oboch smeroch ho Boh výnimočne obdaroval. 

Syn misionára

Eric Henry Liddell sa narodil v roku 1902 na východe Číny. Bol jedným zo štyroch detí Jamesa a Mary Liddellovcov, ktorí tam pracovali pre Londýnsku misijnú spoločnosť (London Missionary Society). Otec bol kazateľom a matka pracovala ako učiteľka a ako zdravotná sestra sa starala o choré deti.

Keď mal Eric šesť rokov, rodiča ho nechali aj so starším bratom v Londýne na internátnej škole pre deti misionárov. Obaja bratia si len ťažko zvykali na život bez rodičov a na úplne odlišné prostredie v porovnaní s Čínou. Eric bol ešte k tomu veľmi plachý. Po nejakom čase si našiel záľubu v športe, začal sa mu aktívne venovať a chodil rád aj na biblické vzdelávanie.

Nádejný bežec

V roku 1920 začal Eric študovať na univerzite v Edinburgu matematiku a prírodné vedy. Počas štúdia sa naďalej venoval športu, pre družstvo univerzity behal šprint a hral ragby, a bol v tom veľmi úspešný. Aj keď chcel Eric každý závod vyhrať a tvrdo na to trénoval, jeho typickou črtou bolo, že k ostatným súperom vždy pristupoval s úctou. Každému pred začiatkom závodu podal ruku a poprial mu úspech.

Popri športe Eric nezabúdal ani na vieru v Boha. Chodil každú nedeľu do kostola, čítal si Bibliu a viedol usporiadaný život, ale z nejakého dôvodu nechcel o Bohu a o svojej viere s nikým hovoriť. Možno pre svoju plachosť?

Dar slávy

Jedného dňa dostal Eric zvláštnu ponuku: Na univerzite sa pripravovala evanjelizácia pre študentov, ktorej súčasťou bol ragbyový zápas. Eric bol v tom čase už veľmi známym športovcom a keby prišiel odohrať tento zápas a bol ochotný pri tom hovoriť o svojej viere v Boha, dokázalo by to pritiahnuť a osloviť veľké množstvo mladých ľudí.

Eric najskôr váhal, ale nakoniec sa rozhodol túto ponuku prijať a tento moment navždy zmenil smerovanie jeho života. Uvedomil si totiž, že dostal od Boha dar slávy – bol slávnym a uznávaným športovcom – a túto slávu sa rozhodol využiť na hlásanie evanjelia. Od tej chvíle hovoril Eric v bázni a úplnej jednoduchosti na mnohých evanjelizačných stretnutiach a oslovil tisícky ľudí.

Jeho život bol odrazu veľmi hektickým, potreboval stíhať štúdium, šport, aj evanjelizácie. Ale nijako mu to neuškodilo. Paradoxne, čím viac hovoril ľuďom o Bohu, tým rýchlejšie behal na pretekoch. V roku 1924 sa stal britským majstrom v behu na 100 a 220 yardov. Aj napriek tomu, že bežal zvláštnym štýlom – do cieľa dobehol vždy s hlavou zaklonenou dozadu. Jeho britský rekord na 100 yardov nebol prekonaný ešte 35 rokov po ňom.

Olympijské hry a úcta k Boha

S týmito výkonmi sa Eric v roku 1924 kvalifikoval na olympijské hry v Paríži. Ako hlboko veriaci kresťan však odmietol bežať závod na 100 metrov, pretože sa konal v nedeľu. Nasledoval silný prúd kritiky, vyčítali mu, že zrádza svoju krajinu, že je náboženský fanatik. Ale Eric bol od malička vedený k tomu, že nedeľa je dňom pokoja a úcty voči Bohu, a nič, dokonca ani vidina zlatej medaily, ho nemohlo od toho odradiť. A tak v nedeľu namiesto pretekov sedel v kostole na bohoslužbách.

Počas týždňa potom štartoval v behu na 400 metrov. Pred závodom mu niekto poslal do hotelovej izby lístok s biblickým textom: "Lebo tých, ktorí ma ctia, poctím." Tento citát z Biblie (1Sam 2,30) pre Erica veľa znamenal. Nech by závod dopadol akokoľvek, Eric vedel, že si uctil Boha a to bolo oveľa cennejšie ako nejaká olympijská medaila.

A Boh sa v ten deň k Ericovi opäť zázračne priznal. Eric veľmi prekvapivo zvíťazil v behu na 400 metrov aj napriek tomu, že si vylosoval najhoršiu trať, a že na túto vzdialenosť netrénoval. Dokonca vytvoril na tejto trati nový svetový rekord.

Namiesto športovca misionár

Už pred olympijskými hrami sa však Eric rozhodol, že nebude pokračovať v športovej kariére. Chcel sa vrátiť späť do Číny a pracovať ako misionár. Po olympijských hrách Erica za jeho zázračné víťazstvo veľkolepo oslavovali všade, kam sa len pohol, ale na jeho rozhodnutí to nič nezmenilo.

Pri jednom zo svojich príhovorov oznámil širokej verejnosti svoj odchod do Číny. Ľudia boli najskôr šokovaní, ale potom Erica v jeho zámere podporili. Na jeho posledný bežecký závod prišlo veľké množstvo ľudí. Mnohí prišli nielen preto, aby ho videli bežať, ale aby si potom vypočuli aj jeho kázanie v kostole. Vďaka jeho sláve a médiám čoskoro vedelo celé Škótsko, kam Eric odchádza a hlavne prečo odchádza.

Poslušnosť Božiemu volaniu

A tak sa Eric v roku 1925 vrátil do Číny, do prístavného mesta Tianjin, kde začal po dlhých rokoch odlúčenia pracovať po boku svojich rodičov. Na anglicko-čínskej škole učil chémiu a ako bývalý atlét svetových rozmerov sa staral o telesnú výchovu. Okrem toho pomáhal žiakom aj po duchovnej stránke: viedol ranné stíšenia v kaplnke, biblické štúdium a neskôr aj nedeľnú školu. Eric mal dar hovoriť jednoducho a pri tom veľmi pútavo. Mnohé deti uverili evanjeliu a boli svedectvom pre svojich rodičov.

Počas misijnej služby mal Eric opakovane príležitosť zúčastniť sa bežeckých pretekov, pri ktorých sa znova a znova potvrdzovala jeho výnimočná rýchlosť. Bolo by jednoduché a veľmi lákavé vrátiť sa k športovej sláve, ale Eric zostával verným misionárom, lebo vedel, že práve k tomu ho Boh povolal.

Po troch rokoch spoločnej práce sa musel s rodičmi opäť rozlúčiť. Odišli z Číny kvôli otcovmu zhoršenému zdraviu a už sa tam nevrátili. Pre Erica bolo ťažké zostať opäť sám, ale ani teraz sa nevzdal. Neskôr si doplnil teologické vzdelanie, ktoré začal študovať už Škótsku a v roku 1932 bol ordinovaný za farára. O dva roky neskôr sa oženil s Florence MacKenziovou, dcérou kanadského misionára. Spoločne pokračovali v službe v Číne a Boh im požehnal tri dcéry.

Situácia sa zhoršuje

Situácia v Číne sa postupne zhoršovala. Krajina sa ocitla v spore troch strán: o nadvládu sa usilovali komunisti, nacionalisti a Japonci. Eric bol povolaný slúžiť ľuďom v Siao Chang, takmer 600 km (a ca. 10 dní cesty) od Tianjin, kde doteraz pracoval a kde zanechal svoju manželku aj s malými deťmi. Ani tu nebola situácia dobrá, ale bola bezpečnejšia, ako v Ericovom novom pôsobisku.

Eric sa pri svojej misijnej práci dokázal prispôsobovať stále ťažším úlohám, lebo ak ho raz k niečomu povolal Boh, nedokázalo ho nič a nikto zastaviť. Vedela to aj jeho manželka a plne to rešpektovala, aj keď bolo odlúčenie pre nich oboch veľmi ťažké.

Milovať všetkých bez rozdielu

V oblasti Siao Chang ľudia trpeli nedostatkom potravín v dôsledku dlhého sucha a následných povodní a k tomu pribudli aj vojnové nepokoje. Do oblasti prichádzali vojaci, ktorí znásilňovali ženy, rabovali a vypaľovali celé dediny a ľudia boli voči tomu bezmocní. Čo nezničili komunisti, to prišli zničiť nacionalisti a po nich Japonci...

Ericovou úlohou bolo chodiť po okolitých dedinách, povzbudzovať veriacich kresťanov a hlásať evanjelium. Bola to veľmi náročná a nebezpečná práca, pretože obzvlášť komunistom prekážalo kresťanstvo a kedykoľvek mohli Erica kvôli tomu zastreliť. Jeho práca bola zároveň veľmi deprimujúca, keď hľadel na veľké utrpenie tamojších ľudí a nemohol na tom veľa zmeniť. Ale ani teraz zo svojej práce necúvol.

Časom naučil týchto ľudí a tamojšiu nemocnicu takmer nemožné – aby začali pomáhať nielen svojím blížnym, ale aj zraneným nepriateľským vojakom. Ako sám hovorieval: "Všetci sú Božím stvorením a Boh ich miluje." Eric im v tom dával dobrý príklad svojím vlastným konaním.

Nádej v beznádeji

Keď prišla hrozba, že všetci cudzinci budú zatvorení do internačných táborov, Eric poslal svoju manželku aj s deťmi do bezpečia do Kanady. On sám však zostal v Číne, aby mohol naďalej pomáhať ľuďom a prinášať im aj v týchto temných časoch nádej evanjelia.

So svojou rodinou sa lúčil so slzami, ale aj so slovami nádeje: "Tí, ktorí milujú Boha, sa nikdy nevidia naposledy." V tej chvíli ešte netušili, že sa na tejto zemi už nestretnú, že sa znova uvidia až u Boha.

Byť Božím svetlom

V marci 1943 sa musel Eric s ostatnými cudzincami hlásiť v internačnom tábore Weixian. 16 hodín cestovali natlačení v špinavom vlaku a Eric sa v tých chvíľach ticho modlil: "Milujúci Bože, pomôž mi byť medzi týmito ľuďmi Tvojím svetlom."

Vo Weixiane bolo zatvorených 1800 ľudí v biednych podmienkach a na veľmi stiesnenej ploche (140 x 180 metrov). Mali nedostatok jedla a chýbalo im aj veľa iných základných vecí. K tomu pribudol aj jazykový problém, pretože v tábore sa nachádzalo najmenej 15 národností. V prvý deň príjazdu ešte netušili, že tu strávia viac ako 2 roky.

Strýko Eric

Okrem misionárov z Londýnskej misijnej spoločnosti, boli v tábore aj mnohí misionári z Čínskej vnútrozemskej misie (China Inland Mission), ktorú v roku 1865 založil Hudson Taylor. Medzi uväznenými v tábore bol aj Hudsonov syn Herbert Taylor (v tom čase 83-ročný). Ten prišiel do tábora so stovkou detí bez rodičov – boli to väčšinou deti misionárov Čínskej vnútrozemskej misie. Rodičia niektorých detí boli v iných táboroch a niektorí boli zabití.

Tieto deti potrebovali starostlivosť a "strýko Eric" sa čoskoro stal ich najobľúbenejším človekom v tábore. Veľa sa im venoval, viedol biblické vyučovanie, usporadúval športové súťaže, bábkové divadlo, vedomostné hry...

Eric sa staral aj o chorých. Obetavo ich povzbudzoval a pomáhal im aj prakticky, pretože v Siao Chang sa priučil ošetrovateľstvu. Monotónnosť dní a beznádej viedli mnohých k nervovému zrúteniu. Eric sa preto snažil priviesť ľudí k tomu, aby si rozdelil úlohy na zabezpečenie chodu tábora, a aby si našli aktivity na vyplnenie voľného času.

Nečakaný koniec

Koncom roku 1944 začal mať Eric zdravotné problémy. Zoslabol, mal silné bolesti hlavy a neskôr dostal slabú porážku. Ľudia začali tušiť, že ide o niečo vážne, ale nemali podmienky na určenie diagnózy, ani na liečbu. Zakrátko, 21. februára 1945, vo veku 43 rokov Eric zomrel. Pri pitve sa zistilo, že mal v mozgu veľký nádor. Všetkých ľudí v tábore to veľmi zasiahlo a smútili niekoľko dní. Erica s úctou pochovali vo Weixiane.

Verný služobník

Eric Liddell sa stal jedným z najsilnejších a najochotnejších pracovníkov v tomto tábore a jedným z mála ľudí, o ktorom všetci verili, že je spravodlivý. Pre všetkých v tábore bol veľkým požehnaním. Boli o tom podané mnohé svedectvá v knihách, v časopisoch, v rozhovoroch.

V jednej z kníh sa o Ericovi píše: "Vyžarovala z neho sila osobnosti, ktorá ľudí priťahovala, presvedčivá sila jeho viery, jednoduchá čistota. Mal schopnosť hovoriť s každým ako s priateľom a dať ľuďom pocit, že sú dôležití a potrební."

Uctiť si Boha a pomáhať ľuďom

Eric sám sa však nikdy nepovažoval za niekoho dôležitého. Bol jednoducho len mužom, ktorý si chcel uctiť Boha a pomáhať ľuďom v núdzi. Bol verný vo svojej službe, nech ho Boh poslal kamkoľvek a postavil pred neho akúkoľvek úlohu. V jeho živote sa napĺňali slová z Lukáša 16,10. Bol verný v malých veciach a Boh mu pomáhal udržať si vernosť aj v tých veľkých a dával mu až do poslednej chvíle zvláštnu ochranu.

(Spracované podľa knihy: Eric Liddell – Mehr als olympisches Gold od autorov Janet a Geoff Benge, vrátane foto)

Autor: JanaC / 03.03.2024
Téma: Život kresťana / Osobnosti