Dievčatko z kláštora, Ďatelinka, Neplač

29.03.2026

N. Nezábudková - Nevšedný príbeh dievčiny, ktorá to napriek ťažkým zážitkom nevzdala so životom ani s Bohom.

Dievčatko z kláštora

Dievčatko z kláštora od autorky Nely Nezábudkovej je životný príbeh mladej Rómky, ktorá našla svoju silu, pokoj a nádej v Bohu a pocítila, že ju Boh volá do svojej služby. Od malička musela ísť ťažkou cestou, neustále padať a vstávať, pretože jej neustále niekto hádzal polená pod nohy, vrátane tých najbližších. Napriek tomu to nikdy nevzdala, aj keď mnohokrát chcela.

Nevzdala to s ľuďmi a predovšetkým to nevzdala s Bohom. Hoci boli obdobia, kedy Boh mlčal, akoby niekam odišiel a nechal ju v ťažkých problémoch osamote. Ale ako sama časom spoznala, Boh bol stále pri nej a v tichosti pracoval na formovaní svojho dieťaťa do podoby, ktorú mal preň pripravenú. Napriek naozaj ťažkým chvíľam si vždy dokázala uvedomiť, že to, čo práve prežíva, je skúška – niečo, čo ju má priviesť bližšie k Bohu a nie dôvod na odvrátenie sa od Neho.

Je to príbeh z katolíckeho prostredia, takže očakávajte momenty, ktoré súvisia s praktizovaním katolíckej viery. Ale sú to viac-menej okrajové momenty. Ťažisko príbehu nehovorí o detailoch katolíckeho učenia, ale o prežívaní zvláštneho vzťahu medzi mladou, životom ubitou a veľmi tvrdohlavou dievčinou a láskavým Bohom. A tiež hovorí o vzťahoch medziľudských, aj tých v cirkvi.

Hoci mi v tomto príbehu chýbalo to hlavné – základná zvesť evanjelia a spôsob, ako získať istotu spasenia a večného života (a netuším, či hlavná hrdinka resp. autorka knihy tento základ pozná a má), napriek tomu ma príbeh v mnohom oslovil. Nadine slzy a volanie k Bohu boli miestami aj mojimi slzami a mojim volaním. A Nadina odvaha nevzdať to, ísť ďalej a dovoliť Bohu, aby lámal a formoval jej srdce, mi je povzbudením.

Nedobré cirkevné vzťahy v Nadinom okolí sú pre mňa pripomienkou, že takto sa to naozaj nerobí. A tie dobré sú naopak povzbudením a poučením, ako sa navzájom k sebe správať, ako si pomáhať. Každý z nás niekedy potrebuje vedľa seba človeka, ktorý by mu dokázal sprostredkovať Božiu lásku, keď ju on sám nedokáže vidieť. Kiežby sme takýchto Božích služobníkov vedeli v cirkvi v pravý čas nájsť, a kiežby sme my sami vedeli byť takouto pomocou hľadajúcim...

Okrem duchovnej roviny nájdete v Nadinom príbehu aj vhľad do rómskej problematiky, čo je tiež veľmi užitočné. Tento príbeh má čo povedať na viacerých úrovniach. Má čo povedať jednotlivcom, aj cirkvi, ktorá niekedy nevedomky a niekedy úmyselne, kriví obraz Božej lásky. Božia láska totiž má byť preukazovaná rovnako všetkým ľuďom, bez ohľadu na farbu pleti.

Pre ilustráciu zopár citátov z knihy:

Boh si ťa vybral, lebo ti dôveruje. Iba On vie, či v tom, čo pre teba pripravil, obstojíš. Neutekaj pred výzvami. Boh si mohol vybrať spomedzi toľkých ľudí. Lenže vidíš, vybral si teba. On vidí budúcnosť a pozná aj tvoje myšlienky. Vie, že dnes Mu odporuješ, ale zajtra prídeš, pokľakneš a povieš: Tu som, Pane. Pozná tvoje srdce.
Dovoľ Bohu, aby pootváral v tvojom srdci všetky dvere, ktoré si pozamykala.
Dôveruj Bohu, On sa o všetko postará, pretože si pre Neho výnimočná. A ak sa stane, že sa rozhodneš ísť iným chodníčkom, pamätaj, že Boh si ťa nájde. Pred Jeho láskou neutečieš.
Poznať budúcnosť je veľká zodpovednosť a smie ju poznať len Boh. My nechajme plynúť prítomnosť.
Nedávaj na prvé miesto hlavu, keď hovoríš s Bohom. Srdce je dôležitejšie.
Pane môj, nechal si ma samu bez jedinej opory. Moje srdce je vyplašené, trasie sa strachom a zimou. Nevidím zmysel svojho života ani cieľ, pre ktorý sa oplatí žiť. Samota ma premohla ako veľká vládkyňa. Kamkoľvek sa rozhodnem ísť, čaká ma len smútok. Prosím, posilni moju vieru a dôveru v Teba. Nauč ma vidieť svetlo aj v tme.
Občas nerozumieme, prečo Boh preruší naše cesty alebo nám vytvára na nich prekážky. Všetko chce čas, vieru a dôveru v Boha.
Musíš rásť prekonávaním prekážok.

Ďatelinka

Kniha Ďatelinka je voľným pokračovaním životného príbehu mladej Rómskej dievčiny. Autorka tu opisuje svoje ďalšie skúsenosti a zážitky, tentoraz z práce na základnej škole. Dovoľuje čitateľovi nazrieť ešte hlbšie do problematiky integrácie rómskych detí do spoločnosti.

Poukazuje na často nezmyselné postoje a správanie dospelých, ktorí tým ničia čisté detské duše. Nebyť vplyvu dospelých, deti by často nemali problém, ani zábrany spoločne žiť a vyrastať - bez ohľadu na farbu pleti či iné rozdiely.

Tentokrát sa dej už netočí toľko okolo vzťahu hlavnej hrdinky s Bohom, ale viac okolo neľahkých vzťahov s kolegami pedagógmi a rómskymi i nerómskymi deťmi. Hlavná hrdinka musí prekonávať mnohé prekážky, ktoré jej, niekedy nechtiac a niekedy schválne, iní hádžu do cesty. Napriek tomu sa nevzdáva a bojuje, nie krikom a hnevom, ale tichou silou a odhodlaním neuhnúť zo správnej cesty. Opäť veľmi zaujímavé a poučné čítanie.

Roma Spirit

Nela Nezábudková, vlastným menom Nadežda Malčeková, bola navrhnutá na ocenenie Roma Spirit 2021 v kategórii Kultúra.

https://www.romaspirit.sk/encyklopedia/nadezda-malcekova/

Neplač

Tretí román od Nely nezábudkovej, vlastným menom Nadeždy Malčekovej, nesie názov Neplač. Opäť prináša veľmi pravdivý príbeh, realisticky presný a drsný, no zároveň podnetný a plný nádeje. Autorka v ňom opisuje ďalšiu etapu svojho života, ktorá sa odohráva v hlavnom meste.

Do Bratislavy odišla za prácou, aby mohla pomáhať tentoraz nie rómskym deťom, ale ich rodičom pri hľadaní práce a riešení mnohých životných problémov. Aby im pomáhala zaradiť sa do života a porozumieť okolitej spoločnosti. Zároveň sa snaží o to, aby okolitá spoločnosť dokázala porozumieť tejto národnostnej menšine. Aby ich nebrala ako čísla v štatistike, ale ako skutočných ľudí, ktorí potrebujú dostať šancu. Lebo nie všetci Rómovia patria do jedného vreca zaužívaných predsudkov. Je to veľmi podnetné čítanie pre každého, kto by sa chcel zapojiť do pomoci ľuďom z marginalizovaných skupín (nielen z tej rómskej).

Aj sama autorka musí opäť prekonávať mnohé ťažké prekážky pre svoj rómsky vzhľad a pôvod. No napriek tomu sa nevzdáva. Keď ju zrazia k zemi, znova vstane a kráča ďalej. Bez toho, aby šírila hnev a nenávisť. V tejto knihe sa objavuje opäť aj niečo z jej vzťahu s Bohom.

Kniha je písaná zvláštnou formou, pomocou obrazu Lode Nádejí, jej námorníkov, plavieb a prístavov, majiteľov a pracovníkov v dokoch... Spočiatku som si to musela v hlave trochu nastaviť, ale po chvíli som sa do toho dostala a kniha sa čítala ľahko, plynule a takmer jedným dychom.

Dovolím si vybrať zopár citátov z knihy:

Slová od Boha: "Dieťa moje, loď, na ktorú ťa volám, nie je väzením. Je cestou... Každá zastávka ti dá do rúk novú mapu. Neodloží ťa do archívu, ale zapíše ťa medzi tých, čo ukazujú smer. Tvoja stopa nebude prachom, ale svetlom na mori pre iných, čo blúdia."
Nadina modlitba: "Pane... daj mi, prosím, tichú pokoru. Daj mi srdce, ktoré zostane mäkké, aj keď budem niesť zodpovednosť. Nech ma sila nezmení na tvrdosť, ale na oporu. Nech moja cesta nikdy nie je o mne, ale o tebe a o tých, ktorých ku mne privedieš."
Keď je človek zranený, keď ho niečo trápi a bolí, zdá sa, že všetko sa rúca, že lode sa potápajú a žiadny breh nie je na dohľad. Vtedy je najťažšie uveriť, že sa to dá zvládnuť. Ale práve vtedy prichádza tá chvíľa, keď v sebe musíte nájsť Fénixa... Vstaňte z popola a premeňte bolesť, sklamanie, únavu, hanbu, všetko to, čo vás ťaží, na svoju silu. Tak to robia námorníci, keď ich zastihne búrka uprostred mora. Neutekajú, nezúfajú... Vy sa nesmiete vzdať.
Nikto z posádky sa nevyhadzuje len preto, že naňho sadla búrka. Tu sa stojí spolu. Tu sa ťahajú laná spoločne.
Lebo ak viem, aké je to stáť pred zatvorenými dverami, môžem byť tá, čo ich otvorí iným.
Vytiahla som pero a veľkými písmenami, takmer tvrdo, aby sa atrament vpíjal hlboko do papiera, som napísala: NESMIEM ZABUDNÚŤ NA ĽUDSKÝ, VNÍMAVÝ PRÍSTUP ... Chvíľu som sa na tie slová dívala, akoby som ich chcela vryť aj do seba. Do pamäti, do srdca, do rúk. Lebo na konci všetkých ciest, všetkých búrok a všetkých ostrovov zostáva len jedno - človek.
Nezabúdaj na to, že každý človek, ktorého stretneš, je krehký... aj tí, čo sa tvária silno. Možno ešte viac. Každý z nich v sebe nesie vlasovú prasklinu, ktorá sa pod ťarchou dňa môže rozšíriť.
Niektorých vlny zrazia na kolená, iných naučia plávať. Ale všetkých, ktorí vydržia, privedú nakoniec k brehu, kde si uvedomia, že aj tie najväčšie búrky nás neprišli potopiť, ale naučiť veriť, dýchať, znovu sa postaviť a plávať ďalej.
Naučila som sa, že strach nie je nepriateľ. Je to len maják. Ukazuje, kde sa končí pohodlie a začína odvaha.